Bratislava 26. októbra (TASR) - Už od 15. storočia možno vystopovať v zachovaných dokumentoch slovnú podobu Slovák označujúcu príslušníkov niektorej vetvy západoslavianskych národov.
Objavila sa v latinsko-poľskom slovníku ako Slowak a neskôr aj v gramatike Jána Blahoslava z roku 1571, keď názov Slovák patril vtedajším slovanským obyvateľom horného Uhorska na východ od Moravy.
Názvu Slovák predchádzalo pomenovanie Slovien objavujúce sa napríklad aj v staroruskom letopise z roku 1113. To sa vlastne nespájalo iba na príslušníkov slavianskych národov, ale aj našich konkrétnych veľkomoravských predkov, ich krajinu, kniežatá a kňazov. Slovien sa objavil aj tzv. panónskych legendách o živote Konštantína a Metoda popri určení dominujúcej národnosti veľkomoravskej.
Dielo anonymného autora Gesta Hungarorum z 13. storočia už operuje spojením Slovénov ako Sclaui, keď zaznamenáva vedľa Sclaui et Boemi - Čechov aj Nytrienses Sclaui - Slovákov od Nitry. Od tohto pomenovania už bolo blízko k pomenovaniu Slavi na pražskej univerzite v roku 1368 a zachovaná korešpondencia z polovice 16. storočia dokladá jednoznačné spojenie mien Sclavus - Slavus vo význame Slovák.
Naše prídavné mená vyjadrujúce vzťah k jazyku a národu sa začínajú objavovať až v 19. storočí v podobe slovenicus. Jednoznačné pomenovanie národa žijúceho pod Tatrami má však oveľa dlhšiu tradíciu, aj keď zostalo dlho zakliate iba vo vedeckej spisbe.
