v prípade referenda o NATO, je naozaj trochu zvláštne.
Opäť sme svedkami bizarných názorových rošád, keď sa na jednej strane ocitli SNS, KSS i OKS a na strane druhej HZDS, SDKÚ či Smer. Čo ich spôsobilo? V demokracii má každý na súhlas alebo odmietnutie vlastné špecifické dôvody, či už sú principiálne alebo utilitárne.
Jadrom sporu o podobu európskej ústavy nie je roztržka medzi národným a občianskym princípom, ale klasická pravo-ľavá diskusia o podobe usporiadania spoločnosti. Ľavici prirodzene vyhovuje model bližší federácii z jasných dôvodov: takáto Európska únia obsahujúca silný sociálny pilier je zárukou, že úlohy odumierajúceho národného sociálneho štátu sa prenesú na európsku úroveň.
Pravica zasa ústami Petra Zajaca spochybňuje sociálne, kultúrne a environmentálne práva, ktoré podľa neho nesú „pečať svojich socialistických pôvodcov“. Z tých istých dôvodov žiada pravica suverenitu v daňových otázkach, kým ľavica to odmieta. Dôvody na referendum sú teda vysoko účelové a v prípade niektorých subjektov môže ísť aj o nepochopenie podstaty veci, ale jadro sporu o podobu ústavy tvorí súčasť tradičného ideologického diskurzu.
Pomenovanie problému mi však nebráni v tom, aby som referendum podporil. Nie preto, že by som tým zastieral nechuť prijať takúto podobu ústavy - naopak, hlasoval by som za ňu. Predovšetkým však preto, že návrh ústavy sa v preambule odvoláva na vôľu občanov, od ktorých pochádza moc. Zámer odsúhlasiť základný právny dokument únie prostredníctvom štátov je teda nelegitímny.
Nepopieram, že racionálne dôvody proti referendu by sa našli takisto. Ale argument (tak často používaný aj proti referendu o NATO), že ide o odborné otázky, ktorým občania nerozumejú, považujem zo všetkých za najnehoráznejší.
Autor: Eduard Chmelár(Autor je vysokoškolským učiteľom)
