íkov a ekonomické satelity) sa stal vzťah k štátu - čiže vzťah k Mečiarovej osobe. Spomínaný poznatok o bohatstve bol vtedy „upresnený“: Nie je nemorálne bohatnúť, ak bohatnú Slováci s kladným vzťahom k predsedovi HZDS.
Mikuláš Dzurinda tak dlho načúval rečiam o tom, že s jeho príchodom k moci zvíťazil zákon, až im uveril. Rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní toho, čo je morálne je to, či sa niekomu dokáže porušenie zákona, alebo nie. Slogany o slovenskej kapitálotvornej vrstve nahradilo zaklínadlo o orgánoch činných v trestnom konaní. Veta o bohatstve bola prehodnotená: Nie je nemorálne bohatnúť, ak bohatneme tak, že činné orgány sú v našom prípade nečinné.
Je pravda, že prechod od kradnutia k podnikaniu, ktorému sa orgány môžu aspoň prizerať, bol v rámci Slovenska pokrokom. Pravdou je však i to, že správne používanie vidličky a noža ešte nikdy neurobilo z prasaťa džentlmena.
Mečiar stavil na presun bohatstva cez privatizáciu. Nevyšlo to - hoci mnohí z privatizérov dokázali osobne zbohatnúť, nedokázali riadiť firmy tak, aby nesmerovali k bankrotu. Dnes je ťažisko skôr v komunálnej sfére, kde môžu fungovať bratstvá miestnych politikov a podnikateľov. Jeden dodá kšeft, druhý zbohatne za oboch. Politika sa tak skladá z dvoch častí. Jedna je o vláde a parlamente, druhá o pokladníkoch a ekonomických satelitoch. Tí sa starajú o financie a o to, aby prvá časť nerobila „chybné rozhodnutia“: napríklad o preukazovaní pôvodu majetku alebo o konflikte záujmov. A trebárs aj o to, aby bol „správne vyhodnotený“ nejaký väčší tender, pri ktorom už nejde o milióny, ale o stovky miliónov.
Je pravda, že kým po Mečiarovcoch zostali krachujúce podniky, vďaka dnešným bratstvám aspoň funguje biznis a vytvárajú sa pracovné príležitosti. Pravdou je však i to, že politika osudovo spojená s biznisom a tendrami nebude čistá, i keby vďaka nej rástlo HDP rýchlosťou bambusu a nezamestnanosť klesla na nulu.
Tajná služba bola v Mečiarových časoch silovým rezortom, ktorý sa brutálne miešal do domácej politiky. Detaily sú známe. Dnes otvorený nátlak na neposlušných vystriedal „lobizmus“. Tí, ktorí kedysi nadávali šéfovi SIS do zločincov, dnes poslušne vyrábajú utajované dokumenty o nových neposlušných.
Je pravda, že hovoriť o únose a vražde je silnejšia káva, než hovoriť o „analýzach“, ktorých úroveň navyše trápne odráža mentálnu výbavu autorov. Lenže pravda je i to, že zastrašovanie, verejné nálepkovanie ľudí a vážne politické a personálne rozhodnutia na základe konšpiratívneho špicľovania sú ohrozením slobody a demokracie, aj keby činné orgány trpeli progresívnou paralýzou. A ak toto náhodou umožňuje zákon, tak je zlý a nebezpečný.
Víťazná kalamajka, ktorú dnes premiér tancuje v domnienke, že nečinnosť prokuratúry obnovila jeho morálnu spôsobilosť viesť vládu, svedčí iba o jednom: slovenská politika medzi Mečiarom a Dzurindom urobila pokrok od hulvátstva k chytráctvu. Optimisti sa môžu tešiť - aj malý pokrok je pokrok. Skeptici sa môžu mračiť - stále sme ďaleko od normálu. Normál pritom nie je vláda zložená z čistých ľalií, ale stav, v ktorom pre politikov platí prezumpcia viny natoľko dôsledne, že sa jej naozaj boja. Spoločenské ovzdušie, ktoré moci netoleruje ani tieň pochybnosti, vytvára mantinely, medzi ktorými sa potom politici musia verejne pohybovať bez ohľadu na svoju súkromnú morálku.
Mikuláš Dzurinda môže na ceste k normálu urobiť už len jedinú vec. Odísť. Tí, čo sa boja toho, čo príde po ňom, sa boja zbytočne. Pre osud tejto spoločnosti je pokrok v definovaní mantinelov politiky dôležitejší, než ekonomické úspechy vykúpené ustavične sa meniacim účelovým výkladom toho, kedy je a kedy nie je morálne bohatnúť.
