o jednej z najdôležitejších hmotno-právnych zmien v primárnom práve únie odišla do stratena.
K charte má význam vracať sa - postoje k nej totiž vo veľkej miere vyjadrujú postoje politikov k problematike európskej integrácie ako takej. Treba so znepokojením upozorniť na zarážajúcu jednotnosť postojov. Robert Fico súhlasil s Vladimírom Mečiarom, pritakával im Mikuláš Dzurinda a proti neboli ani slovenskí „liberáli“. Všetci za - v ústrety novému zakotveniu práv európskeho občana.
Jediným euroskeptikom tak tradične zostáva KDH - to sa však pri prezentácii nevyznamenalo. V televíznej diskusii jeho predseda najprv rozvíjal úvahy o „dvojakých právach“ občanov členských štátov, aby potom strašil „hrozbou“ registrovaného partnerstva na základe neaktuálneho znenia príslušného článku.
Charte však nerozumejú ani ľudia, ktorí by jej rozumieť mali a mohli - predseda ústavnoprávneho výboru Ján Drgonec varoval pred odmietaním charty v návrhu ústavnej zmluvy únie preto, že by to mohlo vyvolať zdanie, že „Slovensko je krajina, ktorej ľudské práva a slobody prekážajú“. Čo je hrubo zavádzajúce - navyše súvis s obranou liberálnych hodnôt, ktorú by tí najvytrvalejší z nás od predstaviteľov ANO ešte stále očakávali, zostáva záhadou.
Existencia či neexistencia tejto charty nemá žiadny vplyv na medzinárodnoprávne záväzky Slovenska dodržiavať ľudské práva jej občanov a na jej území. Najznámejší a zrejme najúčinnejší z takýchto záväzkov vyplýva z Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odpor proti charte je odporom proti rozširovaniu a zabezpečovaniu reálnej vynútiteľnosti širokej kategórie sociálnych práv, eufemisticky nazývaných právami „tretej generácie“ - práv, ktoré povedú len k väčšej socializácii a celospoločenskému prerozdeľovaniu - za čoraz väčších zásahov do najprirodzenejšieho z práv - vlastníckeho práva.
Sociálne práva sú zakotvené v mnohých medzinárodných dokumentoch a aj v Ústave SR, ale ich reálne vynucovanie je, našťastie, minimálne (Ústavný súd vydal v tomto smere len zopár nič neriešiacich rozhodnutí). Zakotvenie „práva pracujúcich na informácie a konzultácie v rámci podniku“, „práva na bezplatný prístup k sprostredkovaniu pracovného umiestnenia“, „práva na primerané a spravodlivé pracovné podmienky“, práva každého legálneho rezidenta na dávky sociálneho zabezpečenia a „sociálne výhody“ (nech už je to čokoľvek), práva na sociálnu pomoc a pomoc pri bývaní, „práva k službám všeobecného ekonomického záujmu“ (?) či vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa a životného prostredia do textu charty však dáva týmto nezmyslom nový rozmer.
Zo zásady bezprostredného účinku a prednosti komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym vyplýva, že týchto ustanovení sa bude možné domáhať už od vnútroštátnych orgánov, teda napríklad aj na slovenských súdoch. Charta však bude predstavovať aj ďalší argument pre ešte výraznejšie socialistické experimenty v oblasti sekundárnej legislatívy únie. Ako sa vyjadrili predseda Európskej komisie Prodi a komisár pre spravodlivosť a vnútorné veci Vitorino, „ustanovenia charty majú predstavovať základný riadiaci princíp pre ďalšiu prácu komisie“. Pod zásterkou realizácie práv obyvateľov únie tak možno zavádzať stále nové a nové „výdobytky“ „moderného“ sociálneho superštátu. Napriek ubezpečeniu, že „charta nezakladá žiadnu novú právomoc ani úlohu pre spoločenstvo alebo úniu“.
Ostáva len veriť, že pomájové vytriezvenie z Európskej únie sa dostaví oveľa rýchlejšie ako po štyridsiatich rokoch. A to napriek rečiam slovenských politikov.
Autor: MATÚŠ PETRÍK(Autor je právnikom, pôsobí v Inštitúte pre slobodnú spoločnosť)

Beata
Balogová
