Koniec tzv. nestraníkov
Hoci vláda ani v stredu neschválila nový volebný zákon, občania sa po viac než šiestich rokoch snáď predsa len dočkajú spravodlivejšej zákonnej normy.
Nový zákon odstráni volebné nezmysly z dielne Vladimíra Mečiara. Zabráni, aby občanov zastupovali iba poslanci z Bratislavy, právo ovplyvniť výsledok volieb konečne nadobudnú aj slovenskí občania žijúci v zahraničí, marginálne a často nezmyselné strany si dôsledne uvážia, či budú bojovať v predvolebnom boji s veľkými konkurentmi a rovnako sa odstráni diskriminácia súkromných médií počas predvolebnej kampane. Svoj zmysel konečne nadobudnú aj preferenčné hlasy.
Ani tento návrh ministerstva vnútra však nedokáže bojovať s patologickými javmi destabilizujúcimi našu politickú scénu. V parlamente budú môcť aj naďalej vznikať strany, ktoré neprešli voľbami a ktoré okamžite od svojho vzniku zameriavajú svoju agendu na predčasné voľby. Rovnako špekulatívne budú môcť krátko pred voľbami vznikať politické strany, ktorých imidž nie je založený na ideových hodnotách a obsahu predvolebného programu, ale na tvárach známych z médií. Možno sa raz stane módnym hitom poskytovať miesta na kandidátke výhercom pochybných súťaží s ešte nedôveryhodnejším spôsobom vyhodnocovania.
Zabrániť niektorým nezdravým javom našej politickej scény môže podmienka členstva v politickej strane aspoň dva roky pre občanov kandidujúcich v parlamentných voľbách. Do parlamentu by tak mohli kandidovať výlučne občania pôsobiaci najmenej dva roky v politickej strane, za ktorú kandidujú vo voľbách.
Táto podmienka by zabránila rozličným špekulantom vstupovať do politickej strany tesne pred voľbami a strane by zabránila kupčiť s miestami na kandidátke. Pre získanie voličskej podpory by sa strana nespoliehala na umiestnenie populárneho speváka, herca alebo športovca na čelných miestach kandidačnej listiny, ale svoju pozornosť by viac sústredila na vypracovanie príťažlivého volebného programu.
Poslanci, ktorí pôsobia v strane menej ako dva roky, nemajú za sebou dostatočnú politickú skúsenosť, ani dostatočne vyvinuté puto k strane, ktorú zastupujú. Sú náchylní vystupovať z politických strán a tak destabilizovať zákonodarný zbor.
Ak by v parlamente počas volebného obdobia vznikla politická strana, nesústredila by svoju agendu na vypísanie predčasných volieb, pretože jej kandidáti by nepôsobili v strane dostatočne dlhé obdobie. Strana by sa naopak musela snažiť o stabilizáciu politických pomerov.
Stranám by táto podmienka znemožnila organizovať súťaže, ktorých víťazi si ako výhru odnášajú zvoliteľné miesto na volebnej kandidátke. Členmi zákonodarného zboru by sa nemohli stať znenazdajky ani manželky majiteľov vplyvných médií alebo bohatých podnikateľov financujúcich strany. Poslancom by sa teda mohol stať len človek pôsobiaci v politike najmenej dva roky s dostatočnou skúsenosťou.
Na jednej strane by nevýhodou takéhoto systému bolo vyradenie nestraníckych kandidátov z volebného boja, na strane druhej však v doterajšej histórii slovenského parlamentarizmu len ťažko označiť niektorého poslanca za nezávislého.
Takzvaní nestranícki kandidáti pôsobili vždy podľa pokynov strán, ktorých kandidačné listiny využili ako výťah do slovenského parlamentu. Nebolo výnimkou, keď títo poslanci počas jedného volebného obdobia plnili pokyny viacerých politických strán.
RADOSLAV ŠTEFANČÍK, politológ, vysokoškolský učiteľ
„Čistenie“ politickej scény
Ministerstvo vnútra sa pokúša, zdá sa, úspešne očistiť spoločnosť od mafiánov a ich spôsobov. Žiaľ, popritom sa pustilo aj do čistenia politickej scény na Slovensku.
Návrh zákona o voľbách do Národnej rady SR, ktorý už dávnejšie predstavilo, je pre mnohé politické strany likvidačný.
Návrh predpokladá zloženie kaucie politickou stranou, ktorá sa na voľbách zúčastňuje a síce vo výške 500-tisíc korún za každý volebný kraj, v ktorom chce kandidovať. Pôvodne, počas pripomienkového konania, v návrhu novely volebného zákona bolo ustanovenie, podľa ktorého sa kaucia strane vráti, ak získa aspoň dve percentá. Návrh, ktorý je predložený vláde, predpokladá vrátenie kaucie strane, ktorá získa percentá tri. Táto podmienka reálne bráni politickým stranám zúčastniť sa na voľbách.
Ústava SR, čl. 30, bod 4) hovorí: „Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.“ Dá sa tu ešte hovoriť o rovnosti podmienok? Navyše, zákon predpokladá, že tá strana, ktorá získa vo voľbách viac ako tri percentá, dostane za každý jej odovzdaný hlas 60 korún. Ak povedzme jedna strana získa vo voľbách 2,8 percenta hlasov (vo voľbách 2002 asi 80-tisíc hlasov), stratí 2 milióny korún. Strana, ktorá povedzme získa 3,2 percenta hlasov (vo voľbách 2002 niečo vyše 90-tisíc hlasov), získa 5,5 milióna korún. Dva milióny od o niečo menej úspešnej politickej strany a ďalších 3,5 milióna od daňových poplatníkov.
Tento systém znamená, že momentálne menej úspešné strany budú financovať tie úspešnejšie. A navyše, občania nedobrovoľne financujú strany, ktoré im možno nie sú ani najmenej sympatické a dokonca také, ktoré nebudú mať v parlamente žiadne zastúpenie.
Robert Fico rád a často rozpráva, ako by politická scéna mala vyzerať. Vládna koalícia zložená maximálne z troch strán, pričom jedna bude dominantná. Možno by to malo svoje výhody, ale je sociálnym inžinierstvom snažiť sa takýto stav dosiahnuť legislatívou. O tom, koľko strán bude v parlamente a aké to budú, rozhoduje jedine volič. Akékoľvek snahy o „čistenie“ politickej scény treba rázne odmietnuť. Mimochodom, v Českej republike podobný pokus stroskotal na ústavnom súde.
Riešením, slušným voči politickej konkurencii a voči občanom, je zrušiť možnosť prepadnutia kaucie a zrušiť vyplácanie peňazí politickým stranám za získané hlasy.
Ďalším problémom volebného zákona je voľba poštou, pri ktorej nie je zaručené utajenie voľby. Tá by totiž mala prebiehať tak, že volič vloží do obálky hlasovací lístok, túto obálku vloží do ďalšej obálky označenej heslom „Voľba poštou“ a napíše na ňu adresu volebnej komisie a adresu voliča, ako odosielateľa v zahraničí. Počas cesty listu od odosielateľa až po doručenie volebnej komisii, je možné zistiť, ako konkrétny občan hlasoval. Je pravda, že by bolo porušené listové tajomstvo, lenže spôsob voľby musí byť taký, aby hlasovanie občana bolo utajené aj v prípade pokusu o porušenie zákona.
Riešenie je pritom jednoduché. Volič by poštou dostal hlasovacie lístky a obálku, do ktorej má svoju voľbu vložiť. Ak by táto obálka bola označená nalepeným kódom, ktorý bude poznať iba volebná komisia, resp. obecný úrad, ktorý mu to odošle, nebude volič pri odosielaní svojej voľby uvádzať adresu odosielateľa. Ak by aj niekto list cestou otvoril, nezistil by identitu voliča. Volebná komisia by však na základe kódu na obálke zistila, ktorý volič odovzdal svoj hlas a obálku by po odlepení kódu vložila do volebnej urny.
JOZEF MEČIAR, podpredseda Demokratickej strany
