Keď na jeseň 1998 Vladimír Mečiar opustil Úrad vlády, drvivá väčšina ľudí si myslela, že ho čakajú krušné chvíle a možno dokonca nedobrovoľné presťahovanie do zariadenia celkom iného typu. Po piatich rokoch je Mečiar, zdá sa, „za vodou“. Hra na vinu a trest sa skončila patom a na pozadí dnešných pomerov už predseda HZDS vyzerá ako bežný slovenský politik.
Podozrenia o zneužívaní tajnej služby na politické ciele patria dnes, rovnako ako pred rokom 1998, ku každodennému bontónu. A rovnako ako vtedy, aj dnes sú pre pozíciu SIS dôležitejšie osobné vzťahy jej vedenia s vládnymi politikmi, ako jej zodpovednosť voči verejnosti. Predseda vlády sa zamotáva pri obhajobe neobhájiteľných krokov, pričom jeho posledným argumentom býva odvolávka na štátne tajomstvo. Presne ako Vladimír Mečiar vtedy a dnes. Čím viac niektoré strany smrdia klientelizmom a kšeftárstvom, tým bezočivejšie sa ich funkcionári navonok identifikujú so štátom, aby zastrašovali prípadných kritikov. Vládni úradníci, ktorí nechcú premiérovi dávať bianco šeky, sú umlčaní ilúziou zodpovednosti za celok, ktorá má prehlušiť zodpovednosť za vlastné rozhodnutia. Policajní vyšetrovatelia opäť míňajú energiu a čas na dokladovanie podozrení týkajúcich sa vysokých politikov či úradníkov, aby sa všetko opäť končilo na „vyšších inštanciách“. Člen štátnej administratívy verejne hrmí z výšky svojho prepožičaného kresla a majestátu na adresu slobodných novín o „kydaní vlastných nestrávených výkalov a chrlení žumpového smradu“. Ivan Lexa na súdoch úspešne obhajuje svoje „dobré meno“. Obavy o slobodu a demokraciu vyslovuje celkom dôveryhodným spôsobom prezident, ktorý pritom strávil v komunistickej strane viac rokov, než je veľká časť čitateľov týchto novín na svete.
Čo sa päť rokov od víťazstva volebného hesla „zmena“ zmenilo? Mečiar iste nie. Napriek tomu dnes nevyčnieva z priemeru oveľa viac, ako mnoho vlajkonosičov antimečiarizmu. Sivé ovce nezbeleli, ale sčerneli. Za to však už Mečiar naozaj nemôže.
