Béla Bugár povedal, že politika nie je o tom, aby niektorá strana rýchlo vyklopila či vyložila karty, lebo tie ostatné „budú strieľať do kandidáta, ktorý ešte ani ohlásený nie je“.
Predseda SMK mimovoľne spomenul to najdôležitejšie, čo sa v súvislosti s voľbou generálneho prokurátora nedá prehliadnuť. Totiž fakt, že je to „politika“. Treba povedať, že nič iné to ani nemôže byť, lebo vždy, keď o niečom rozhodujú strany, tak ide o politiku v obvyklom zmysle tohto slova: je to predmet obchodu a vzájomne výhodných straníckych dohôd. Osoba generálneho prokurátora sa už dostala na pretras pri rokovaniach ANO a SMK o obsadení funkcie riaditeľa NBÚ a je aj témou koalično-opozičných rokovaní, lebo jedna z opozičných strán má záujem, aby si na uprázdnené miesto ústavného sudcu sadol jej kandidát. Problém je v tom, že generálny prokurátor je činiteľ, ktorému z ústavy vyplýva psia povinnosť, že musí mať rovnako blízko i ďaleko ku všetkým stranám. Ale žiada sa to od neho v situácii, keď niektorá partaj musí mať k nemu až tak blízko, že ho do funkcie navrhne a iným nesmie byť až taký vzdialený, aby ho svojimi hlasmi nepodporili. Akú šancu má pri takejto voľbe uchádzač, ktorý by nielen verejne, ale aj neverejne deklaroval svoju nezávislosť? Vyčítať stranám, že hľadajú „svojho“ nezávislého človeka sa síce dá, ale má to rovnaký účinok, ako keď niekto vyčíta oblohe, že je modrá.
Minister spravodlivosti a dnešný generálny prokurátor sa zhodli, že v budúcnosti by o obsadení tejto funkcie nemal rozhodovať parlament, ale samosprávny orgán, tak ako je to v prípade predsedu Najvyššieho súdu či má byť v prípade riaditeľa STV. Činiteľ, od ktorého sa žiada, aby bol nezávislý od politických strán, nemal by od nich byť závislý ani vtedy, keď sa o funkciu uchádza.
