Príhovor prezidenta SR k výročiu 17. novembra, ktorý odvysiela Slovenská televízia a Slovenský rozhlas
Vážení občania,
prihováram sa Vám v deň, ktorý v roku 1989 v mnohom zmenil naše osudy a výrazným spôsobom predurčil smerovanie našej vlasti. Hneď na úvod by som rád povedal, že to, čo sa odohralo v novembrových uliciach pred štrnástimi rokmi, malo zmysel. Bez týchto udalostí by sme žili v rozdelenej Európe i polarizovanom svete, demokratické hodnoty by sme iba predstierali a naše ekonomické zaostávanie by sa prehlbovalo bez akejkoľvek šance na zlepšenie situácie.
Už po úvodných vetách cítim, že mnohí z vás, vážení občania, mi v tejto chvíli kladiete v rôznych podobách jednu jedinú otázku: Naozaj sme to potrebovali, keď naša životná úroveň ešte stále nedosiahla ani úroveň roku 1989? Odpoveď na túto zdanlivo jednoznačnú otázku nie je jednoduchá a vo svojej podstate pre nás, občanov Slovenskej republiky, ani príjemná. Už sa nemáme na koho vyhovárať – za všetko, i za toto, si môžeme sami. Na vine nie sú naši susedia, ani Európska únia, lebo reformy robíme pre seba a nie pre úradníkov v Bruseli. Na vine dokonca nie je ani akýsi vnútorný nepriateľ...
V novembri 1989 bola väčšina občanov nášho štátu v uliciach. Ľudia sa zaujímali o politiku, vstupovali do nej. No atmosféra záujmu o veci verejné sa rýchlo zmenila. Len tak sa mohlo stať, že sa u nás neprivatizovalo, ale často rozkrádalo a obohacovalo. Že mnohí zástupcovia ľudu sa stiahli do budovy parlamentu a zabudli na tých, ktorí im dali dôveru. Zažili sme časy, keď podsvetie kolaborovalo s tajnou službou a aj teraz si nemôžeme byť istí tým, kto nás práve sleduje či odpočúva. Áno, to všetko, ale aj mnoho iných znepokojujúcich javov, nepovažujem za dôsledok novembra 1989 ale, okrem iného, za výsledok straty záujmu o veci verejné. Zatiaľ sme sa nenaučili spravovať štát tak, aby rástol blahobyt všetkých. Zväčšujú sa sociálne rozdiely a pritom najbohatší častokrát nie sú vzormi schopnosti, vzdelanosti a cti. To demoralizuje spoločnosť. Dokazuje, že ešte stále zápasíme s nedostatkom skúseností riadiť vlastný demokratický a právny štát v prospech obyvateľov Slovenskej republiky.
Už v budúcom roku vstupujeme do Európskej únie. Keby vám, vážení občania, ktokoľvek z novembrovej tribúny v roku 1989 povedal, že sa do spoločného európskeho priestoru vrátime v roku 2004 – povedali by ste: Až? Na druhej strane, keby vám to ktokoľvek povedal v roku 1998, neveriaco by ste pokrútili hlavou a spýtali sa: Už? Teraz je termín jasný, takže niet o čom diskutovať. Stále viac ma prekvapuje akákoľvek absencia diskusie o tom, s čím sa do Európy vraciame. S akými hodnotami? Nemám teraz len na mysli naše kultúrne tradície, vzdelaných a schopných ľudí, ktorí sa nemusia báť konkurencie v spoločnom hospodárskom priestore. Premýšľam o našom vnútornom hodnotovom systéme, ktorý v mnohom poznačilo dianie u nás za posledných štrnásť rokov. Tak, ako sme sa prestali zaujímať o veci verejné, začali sme sa všetci venovať viac sami sebe. Boju o svoje postavenie, svoju kariéru či každodennému zápasu o vlastnú holú existenciu v neľahkých sociálnych podmienkach. Do Európy, ktorá je okrem iného, založená aj na princípe solidarity, vstupuje Slovenská republika, kde tento princíp absentuje takmer na všetkých úrovniach. Na ekonomické reformy doplácajú sociálne najslabší, predovšetkým dôchodcovia, a tí ostatní to len akosi berú na vedomie. Prístup k vzdelaniu i informáciám sa stáva výsadou solventnejších, no štát sa pramálo stará o tých, ktorí majú rovnaké ústavné práva. Prístup k zdravotníckej starostlivosti sa v mnohom sťažil opäť najmä pre tých, ktorí sú na ňu najviac odkázaní... Na druhej strane často debatujeme o fondoch Európskej únie a ich využití. Možno by bolo dobré aj z tohto miesta povedať, že to nie sú akési imaginárne európske financie. Sú to peniaze daňových poplatníkov členských krajín, ktoré sa ich rozhodli investovať v pristupujúcich krajinách tak, aby sa naše ekonomiky a tým aj životné úrovne čo najskôr vyrovnali. Tento princíp solidarity medzi bohatšími a chudobnejšími krajinami únie prijímame akosi bez výhrad, hoci doma sme naň rezignovali ako na čosi, čo sa už nenosí. Ako vidíte - nie je to pravda. A ak si to nepripustíme, v budúcnosti na to doplatíme zvyšujúcimi sa sociálnymi rozdielmi, ktoré si mnohokrát sami umelo vytvárame a popri tom ešte ani len nechceme vidieť možné riziká vážnych sociálnych otrasov.
Vážení občania. Žijeme rýchlo, rýchlejšie, ako sa zdá. Študenti z novembra 1989 sú už zrelí tridsiatnici. Ich terajší nástupcovia, boli v tých dňoch zväčša ešte v predškolskom veku. Ani jedna z týchto skupín si už ani len nevie predstaviť život, aký tu bol pred štrnástimi rokmi. Sú naučení získavať vzdelanie i skúsenosti v konfrontácii s tými najlepšími, čo ľudstvo má vo vede, technike, kultúre či v spoločenských vzťahoch. Rovnako dynamicky a niekedy dramaticky sa mení aj svet, ktorý čelí neustálym výzvam a, žiaľ, i hrozbám. Aj preto tak trochu so znepokojením sledujem, ako sa zo 17. novembra stáva iba deň pracovného voľna. Atmosféra novembra bola a je inšpirujúca aj dnes – možno najmä dnes. Vráťme sa k nej aspoň v tom, že sa opäť začneme zaujímať o veci verejné, o morálne a kresťanské hodnoty, čiže jeden o druhého.
Ďakujem vám za pozornosť.
