vnútra a neskôr armády. Naopak, nebol spájaný ani s jedným zo škandálov skloňovaných v súvislosti s SDKÚ. Šimko by mal skutočne šancu na prezidenta, alebo aj post po Dzurindovi - ale ako predstaviteľ kontinuity po premiérovi, ktorého najpevnejšou oporou roky bol. Ako alternatíva pôsobí nedôveryhodne, obzvlášť ak až do svojho odvolania nijaké vážne výhrady k situácii v SDKÚ neprezentoval. Potom, čo svojím hlasovaním vo vláde spustil proces, ktorý objektívne mohol spôsobiť pád premiéra (ktorého, ako sa dnes netají, by bol ochotný vo funkcii nahradiť), stratil kreslo ministra a začal poukazovať na hodnoty.
Na otázku, aké konkrétne hodnotové problémy mieni riešiť, odpovedá, že mu ide o „slobodu a spravodlivosť“, „solidaritu“ a podobne. A od tejto mimoriadne všeobecnej rétoriky si sľubuje také výrazné oslovenie más, že to spôsobí prechod poslaneckého klubu SDKÚ na jeho stranu… V doterajšej histórii Slovenska sa ostrý obrat politika proti prostrediu, s ktorým sa dlhodobo stotožňoval, podaril vždy len vtedy, ak bol výraznou časťou elektorátu strany už aj tak považovaný za faktického lídra. Pekný príklad môže byť porovnanie osudu Pavla Hamžíka a Roberta Fica. Hamžík (mimochodom, istý čas tiež uvažoval o poste premiéra) nezískal predsedníctvo SOP vďaka svojej popularite - najobľúbenejší politik strany sa stal prezidentom, a tak jeho post automaticky prebrala stranícka „dvojka“. Nemal však Schusterovu (pôvodnú) popularitu, a navyše sa rozhádal so svojím posledným významným spojencom Pavlom Ruskom. Strana nemala konkrétnu agendu (podobne ako dnes Šimko), ani dostatok osobností, ktorými by mohla osloviť voliča. Naopak Fico bol najobľúbenejším politikom strany, ktorú opustil v čase vážnej krízy. Navyše sa takmer okamžite spojil s bývalým imidžmejkrom HZDS Flašíkom, čím získal prístup k jeho konexiám a finančným zdrojom. Spektrum voličov, ktoré od začiatku dokázal oslovovať bolo veľmi široké od ľavičiarov, národovcov, exmečiarovcov až po mladých ľudí a prívržencov „tretej cesty“ čakajúcich na zázrak. Rebel Šimko, aj s podporou niekoľkých ďalších poslancov, má šancu osloviť len voličov natoľko znechutených Dzurindom, že im vyhovuje aktuálna Šimkova ostrá rétorika, a zároveň de facto sympatizujúcich s SDKÚ. Tých veľa nebude.
Ľudia, ktorí utvrdzujú poslanca Šimka v tom, že priamym útokom proti SDKÚ a premiérovi môže získať niektorú z významných funkcií, rozhodne nie sú jeho priateľmi. Rozhovory s jednotlivými politikmi sú veľavravné: Mečiar trpko kritizuje Dzurindu za to, že „vykopol“ Šimka z vlády, pre poslanca Kaliňáka je práve exminister obrany horúcim kandidátom na prezidenta (taktne mlčí o tom, že ak by Šimka kandidoval Smer, nebudú ho voliť ani voliči Smeru, ani SDKÚ). A koaliční poslanci sa radšej nevyjadrujú. Nečudo. Ivan Šimko nemá potenciál vytvoriť na zelenej lúke novú, lepšiu SDKÚ. Na druhej strane má veľký potenciál SDKÚ škodiť, alebo ju dokonca zničiť - máločo dokáže tak zneistiť voliča, ako nechutné škriepky medzi predsedom strany a jeho dlhoročným kolegom. Ale bez SDKÚ je celkom isté, že SMK je vo vláde naposledy a ani KDH nie je pre národne orientovanú ľavicu príliš prijateľným koaličným partnerom. Práve v tomto zmysle ostáva Šimkova pozícia paradoxne stále silná. Ak by prestal deklarovať záujem o „obsadenie“ SDKÚ a začal hľadať cestu, ako zvýšiť váhu názorov jemu blízkych poslancov v rámci normálnej vnútrostraníckej diskusie, je aj v záujme „druhej strany“ vyjsť mu v ústrety.
Beata
Balogová
