Zaujímavé je sledovať, ako sa z mnohých dovtedajších tvrdých prisluhovačov režimu z minúty na minútu stali najtvrdší antikomunisti, hlboko veriaci občania či od špiku kosti presvedčení liberáli a konzervatívci. Noví demokrati si vyhradzujú právo na neomylné hodnotenie minulosti, na dokonalé modelovanie budúcnosti, na rozhodovanie o tom, čo je dobré a čo nie.
Po štrnástich rokoch nemôžem nepovedať, že sa v našej krajine začal udomácňovať nový monopol – „pravý“ monopol na pravdu. Základné ľudské právo na slobodu slova, vyjadrenie názoru, demonštráciu proti „verchuške“ je dnes pravicovými politikmi považované za nebezpečné, za tvrdý útok na demokratické hodnoty, za snahy vrátiť spoločnosť do čias komunistickej éry.
Moderná ľavica je jednoznačne proti akejkoľvek forme totality, proti monopolizácii moci do rúk jednej štátostrany, ale nemôže a nesmie mlčať, ak sa pod rúškom demokracie a dokonalých pravicových reforiem porušujú základné práva občanov.
Navonok nikto z ponovembrových politických predstaviteľov nespochybňuje napĺňanie základných politických práv, akými sú napríklad právo na slobodu slova, vierovyznanie či na demokratické voľby. Pod pravicovou pokrievkou novely volebného zákona z dielne KDH však hrozí návrat do tvrdých totalitných čias. Zákonom sa má totiž zaviesť povinné zloženie finančnej kaucie pri uchádzaní sa politickej strany o priazeň voliča vo voľbách. Štrnásť rokov po novembri ‘89 by to bol najtvrdší zásah do politických práv. Tento ekonomický cenzus by znamenal koniec všeobecného volebného práva na Slovensku.
Oveľa horšie je to dnes s napĺňaním základných ľudských práv a slobôd tzv. druhej a tretej generácie. Ide o sociálne práva, ktoré sa stali po druhej svetovej vojne súčasťou ústav väčšiny európskych štátov. Európske socialistické strany vnímajú sociálne práva ako subjektívno-verejné, a teda právnymi prostriedkami nárokovateľné práva. Pri realizácii a uplatňovaní týchto práv vystupuje ako povinný subjekt štát, a preto výkonná či zákonodarná moc musí plniť svoj záväzok, garantovaný občanovi ústavou. V otázke základných sociálnych práv ide teda o skutočnosť, že k ich napĺňaniu je nevyhnutné pozitívne postavenie sa povinného subjektu štátu. Záväzok štátu voči občanovi, ktorý bol vyjadrený politickým konsenzom pri prijímaní Ústavy SR v roku 1992, však súčasní pravicoví politici porušujú.
V tejto súvislosti sa dnes najčastejšie diskutuje o práve na ochranu zdravia, o práve na vzdelanie, o práve na primerané hmotné zabezpečenie v starobe či pri nespôsobilosti na prácu. Pravica namiesto hľadania cesty ako naplniť záväzok štátu, tento záväzok obchádza alebo nepriamo porušuje.
Slovenská ľavica dosiahla z hľadiska právneho zakotvenia sociálnych práv niekoľko úspechov. Ide hlavne o zakotvenie základných ľudských práv druhej generácie do ústavy. Mala by sa však ďalej usilovať ústavnú garanciu sociálnych práv rozšíriť. Išlo by o doplnenie ústavnej definície Slovenskej republiky ako zvrchovaného, demokraticky právneho a sociálneho štátu.
To by znamenalo prepojenie pôsobenia právneho a sociálneho štátu – čím by sa podarilo naplniť ďalší z novembrových odkazov.
Autor: ĽUBOMÍR ANDRASSY(Autor je bývalým poslancom za SDĽ, bol podpredsedom výboru NR SR pre ľudské práva a národnosti)
