Skracovať volebné obdobie cestou ľudového hlasovania je politické výtržníctvo. Kdekoľvek vo svete protestujú proti čomusi odbory, vrcholným číslom je generálny štrajk. Nátlakové akcie smerujú proti úradujúcej vláde, nikdy sa nesnažia o jej výmenu. Aj v tých najkorporativistickejších štátoch by sa to totiž hodnotilo ako neprípustný útok na politický systém, ktorý je založený na ústavnej dohode o štvorročnej volebnej perióde. Rakúski železničiari zastavili nedávno všetky vlaky, ale vyvolávať predčasné voľby sa im ani neprisnilo. Odbory vo Francúzsku či Taliansku ženú do ulíc miliónové davy a štrajkami sa vyhrážajú obdeň, nikdy však nie referendom. Iba postkomunistická KOZ je exot do vitríny. Z jednoduchého dôvodu – zorganizovať poriadny štrajk proste nevie. Petičná akcia KOZ je výrazom neschopnosti jej bossov a izolácie od členskej základne.
K excesom tohto typu sa odborové centrály neuchyľujú aj preto, lebo by sa proti nim postavili i opozičné strany. Predčasné voľby cez referendum sú totiž bumerangom, ktorý by ich samotné pri najbližšej príležitosti zasiahol rovno do hlavy. Normálne strany a politici si uvedomujú neudržateľnosť pomerov, v ktorých by ich vládne misie nevymedzovali ústavné lehoty, ale výsledky referend, čo by sa spúšťali ad hoc podľa chuti a nálady nespokojencov. Nechápe to iba Robert Fico a jeho tretia cesta. „Pach Dzurindovej krvi“ im zatemnil zmysly.
To, že vláda vládne zle, že „ľudia sa majú stále horšie a horšie“ (a pod.), hovoria všetky opozície zemegule. Bez výnimky. Ale iba Smer (a pred ním HZDS) nepozná brzdu a je schopný rozkladať politický systém štátu. Neexistuje výrečnejší dôkaz o neštandardnosti tejto strany.
