sa vyjavila pravda - keby si Fico a Hopta vymenili argumenty alebo sa vzájomne alternovali, nikto by nič nespoznal. Smutnejšie je, že zo zrážky komunistov a antikomunistov vzišla iba biedna štúdiová remíza.
Fico s Hoptom pripustili, že prednovembrový režim potláčal ľudské práva a spáchal aj zločiny. Tieto motívy Vladimír Palko s Gyulom Bárdosom akcentovali, ale vôbec neoponovali tvrdeniam, že „nebolo všetko iba zlé", lebo „keby to bola čierna diera, tak by nebolo čo privatizovať a rabovať" (a pod.).
A to je nebotyčná lož. Na „reálnom socializme" bolo tragické úplne všetko - aj ekonomika. Privatizovať a rozkrádať bolo možné po novembri jedine preto, lebo pred novembrom sa všetko znárodnilo. To bola lúpež storočia, nie „mečiarovská" privatizácia. A lúpež tisícročia bola tzv. menová reforma (1953), ktorou komunisti pripravili obyvateľstvo o všetky úspory. Ani vyvlastnenie národa však nepomohlo k naštartovaniu ekonomiky. Krajina katastrofálne upadala. Štatistiky HDP na hlavu z roku 1930 hovoria, že ČSR bola desiatou krajinou sveta, na jednej úrovni s Francúzskom či Švédskom, ďaleko pred Nemeckom, Holandskom, Rakúskom, Japonskom, ktoré dosahovali len 40-70 percent výkonnosti ČSR. Do roku 1989 sa situácia úplne otočila - HDP na hlavu spadlo v ČSSR na jednu štvrtinu krajín západnej Európy. A práve rokom 1990 sa situácia obrátila - dnes je SR na úrovni 48 percent HDP únie (ČR 53 percent). Zaostávanie teda dobiehame. Vyššie sú aj reálne príjmy, nominálne mzdy stúpli o cca 450 percent. Nikdy sa na Slovensku nežilo lepšie, ako v roku 2003 - výrečné sú obyvateľské vklady, ktoré rastú rok čo rok. V reálnych hodnotách.
Toto treba komunistom vmietnuť do tváre. Tvrdenia o lepšom živote v „reálnom socializme" sú zavádzajúce.
