Platforma deklaruje, že nechce meniť koaličné pomery a zostáva v klube SDKÚ. Vyhradzuje si však právo nesúhlasiť s takými rozhodnutiami orgánov SDKÚ, ktoré „budú v rozpore s pôvodnými hodnotami únie", pričom v parlamente budú jej zástupcovia uplatňovať „slobodný mandát". To je však absurdné protirečenie. Pri prvom rozhodnutí SDKÚ, ktoré bude - podľa signatárov fóra - v nesúlade „s hodnotami únie", predsa politické pomery zmenia. Ak platforma hovorí, že je platformou SDKÚ, platia pre ňu všetky dohody, ktoré podpísalo vedenie strany. Teda aj koaličná zmluva, ktorou je strana viazaná celá - platformy-neplatformy. Šimkovi a spol. sa rozhodnutia orgánov SDKÚ môžu nepáčiť a majú právo s nimi nesúhlasiť - ale činom iba dovnútra strany. Ak prehrajú v domácom hlasovaní, zaprotokoluje sa to ako názor menšinový. Smerom navonok, ako súčasť SDKÚ, ale musia ctiť názor väčšinový. Frakcie fungujú kdekoľvek, ale ako vnútorná, nie parlamentná opozícia (alternatíva) vedenia vlastnej strany. Samozrejme, môže nastať prípad, že rozhodnutia SDKÚ sa dostanú do neznesiteľného rozporu s vedomím a svedomím poslancov. (Napríklad kauza exšéfa NBÚ Mojžiša.) Potom však dlhodobým riešením nie je platforma, ale principiálny rozchod. Zoskupenie poslancov, ktoré signalizuje, že jeho programom je (aj) parlamentná opozícia voči straníckej politike, už nie je platforma. To je už nezávislé politické teleso.
Slobodné fórum SDKÚ si pletie žánre. Nevôľou priznať farbu chaotizuje už i tak neprehľadnú parlamentnú scénu . Ivan Šimko a Zuzana Martináková by mali pre budúcnosť svojej misie urobiť jednu správnu vec: jasne definovať, čo chcú a kam smerujú. To, že „chcú diskutovať", a preto sú platformou, neobstojí politicky ani logicky. Je to len mätenie partnerov i verejnosti.

Beata
Balogová
