Už niekoľko týždňov vyvíjajú odborári aktivity s cieľom „zhodiť" súčasnú vládu. Po začiatočnej podpore čiernym koňom minuloročných volieb, pánom Ficom, sa k podpore pridáva aj „revolučné hnutie" HZDS-ĽS. Čo tým sleduje, je ťažké odhadnúť, pretože ak si myslia, že pri dnešných preferenciách a ambíciách pána Fica si ukroja niečo z „koláča moci", asi by sa mali spýtať pána Ľuptáka, ako bolo jemu vo vtedajšej vláde. A keby sa ešte, nebodaj, spojili s KSS, tak nám Pánboh pomáhaj. Všetky tak potrebné reformy by sa pod rúškom pomoci obyčajným obyvateľom zahrali do autu a doplatili by na to všetci.
Odborári vyhlasujú, že už nemajú inú možnosť, že ich táto vláda nepočúva, že štrajky už nepomáhajú. Veď kto by ich už počúval, keď nie sú vôbec ochotní uznať oprávnenosť opatrení, akokoľvek sa môžu z dnešného pohľadu zdať drastické a „protisociálne". Kto však vie presne vysvetliť pojem slova sociálny? Ide o to, aby sme sa poriadne „nažrali" a na zajtra nič nezostalo, alebo aby sme sa „normálne" najedli každý deň v týždni? A tu by bolo dobré položiť si základnú otázku, koho záujmy vlastne zastupujú? Svoje alebo svojich „chlebodarcov", radových pracovníkov, členov odborov? Základným poslaním odborov by malo byť vyjednávať v podnikoch. Ale tam zlyhali, tak sa hrnú do „veľkej" politiky, aby si zabezpečili pokojnú starobu.
Prečo odbory neskúšali podobné akcie, keď ich podniky vykrádali majitelia? Nech teraz skúsia prísť za vedením fabriky a povedať: „Odstúpte, robíte to zle, my to vieme lepšie." Alebo nech vyháňajú nový manažment po prvom roku z podniku, ktorý mieri ku dnu, a novému vedeniu sa ho podarí stabilizovať, dať ľuďom prácu, zvýšiť platy. To si nedovolia, pretože vedia, že tam nemajú žiadnu šancu na úspech. Prečo si potom „dovoľujú" takéto ťahy na vládu? Veď boli pred rokom regulárne parlamentné voľby, každý sa vyjadril, ako to cítil a chcel.
Žiadať odstúpiť vládu po prvom roku vládnutia je viac ako len nezodpovedné. Veď kedy inokedy by sa mali prijímať reštriktívne opatrenia a také prepotrebné reformy? Hádam nie pred voľbami? To by sme sa zmeny k lepšiemu asi nikdy nedočkali. Odbory vynášajú vyhlásenia o sociálnom napätí, o úpadku sociálneho štátu, a pritom hádžu tejto vláde pod nohy polená pri zlepšovaní životnej úrovne budúcim generáciám. Veď to ony by mali ako jedny z prvých kričať: „My chceme lepšiu daňovú politiku, nižšie odvody pre všetkých, nový Zákonník práce, dôchodkovú reformu, reformu zdravotníctva." Ak sú proti dôchodkovej reforme, tak sú len samy proti sebe. Možno im to nikto nevysvetlil, ale všetci dnes nezmyselne prispievame do najväčšej pyramídy v dejinách Slovenska. Prečo sa nás nikto nespýta, či tam chceme pchať svoje peniažky aj naďalej? Odbory sa snažia o niečo, o čom ani Ústavný súd nevedel jednoznačne usúdiť, či nejde o porušenie ústavného práva jednotlivca (podľa ústavy predmetom referenda nemôžu byť základné ústavné práva a slobody, a medzi ne patrí i volebné právo - pozn. red.). A k nim sa s veľkou radosťou pridáva aj súčasná opozícia.
Ďalším dôvodom, prečo hovorím referendu nie a budem ho ignorovať ako skoro všetky ostatné, je, že považujem za zbytočné vyhadzovať štátne peniaze na také divadlo. Ak ho chcú silou-mocou mať, nech sa páči. Ale najprv nech s každým podpisom pri petícii vyberajú aj po sto korún na zabezpečenie nákladov na jeho konanie. Keď bude tých podpisov dostatok, tak bude aj dosť peňazí na zaplatenie referenda.
Odborárom prajem veľa šťastia v podnikoch, nech tam aj naďalej zostanú a robia pre svojich radových členov niečo užitočné. V opačnom prípade by som radšej tento druh, „Homo odborárus" nechal vyhynúť.
Autor: PAVOL MOKRÝ(Autor je študentom Ekonomickej univerzity)
