Keďže choroba korupcie sa šíri najmä zrakom a sluchom (stačí vidieť majetok, či len počuť o ňom), je nanajvýš vhodné, ak policajti šíria protilátky rovnakými kanálmi. Hoci jazyky ministra Palka a policajného viceprezidenta Spišiaka zväzujú zákony a predpisy, ich odkaz zo včerajšej tlačovky bol jasný: nikdy si nemôžete byť istí, že „vaša obálka" nemá na skrytom mieste pečiatku ministerstva vnútra. Isteže existuje sto sofistikovanejších spôsobov, ako si prevziať úplatok, než čítankový prípad, ktorého sme svedkami. Lenže ani tie dotyčným nepomôžu, ak budú s políciou spolupracovať tí, od ktorých sa úplatok žiada - tak ako aj teraz. Nech sa už prípad Karlin-Mráz v bludisku našej justície vyvrbí akokoľvek, jeden účel splnil: zatykač je oveľa lepšou učebnou pomôckou než jalové reči v parlamente alebo pompézny vládny Národný program boja proti korupcii, čo je súbor celkom obyčajných opatrení, ktorých neobyčajnosť spočíva iba v tom, že sú u nás buď nepriechodné, alebo neúčinné.
Fakt, že dnes je reč o poslancovi za HZDS, je dôležitý, ale nie podstatný. Podstatné je hovoriť o lokálnych satrapoch východného strihu, ktorí - bez ohľadu na stranícku príslušnosť - sedia ako ozajstné žaby na nevysychajúcich prameňoch „drobných" zákaziek a kšeftov po celom Slovensku. Oni sú skutočnými straníckymi financiérmi, oni sú na začiatku reťazca, ktorý končí v parlamentných i vládnych výšinách. Špinavé kšefty začínajú zmanipulovanými výberovými konaniami na miestne stavby, a končia trebárs nelegálnym odpočúvaním a rozpadom strán. Nejde o politiku, ale o peniaze - deliť miestnych, regionálnych a celoštátnych grázlov podľa strán preto nemá zmysel. Nevieme, ako sa to skončí, ale začalo sa to dobre.
