V polemike s Matúšom Petríkom (SME 25. 11.) sa poslanec ANO pýta (SME 27. 11.): „Ako by sa mali liberáli správať, mali by bojovať za diskrimináciu, presadzovať, aby sa do parlamentu dostalo čo najmenej žien?" Nuž - vôbec to robiť nemusia. Samozrejme, ani nesmú. Úplne stačí, ak „liberáli" z ANO pochopia, že nie každé verejné zlo sa dá napraviť zákonmi a donucovaním štátu. Liberáli sú preto liberálmi, lebo neveria, že predpisy a smernice politikov vyriešia problémy spoločnosti lepšie, než to dokážu slobodní jednotlivci. Preto liberáli hovoria, že občania majú zveriť štátu iba toľko funkcií, koľko je nevyhnutné, čiže tie, ktoré súkromný sektor prevádzkovať nedokáže. Veria totiž, že v každej štátnej intervencii (napríklad do zmluvného práva - vzťah zamestnancov a zamestnávateľov) je zabudované zneužitie a obmedzenie slobody. Liberál je skeptický voči spasiteľnosti politikmi presadzovaných rozhodnutí aj vtedy, ak ide o obranu myšlienok, ktorým je sám oddaný - napríklad rovnosti kohokoľvek s kýmkoľvek. Máloktoré spoločenské zlo je totiž väčšie než prenikanie štátu do civilnej sféry pod zámienkou, že „nedokonalé" správanie ľudí treba korigovať „dokonalými" zákonmi a vymáhať armádou nadháňačov. Ľudia sa nedajú vychovávať vládnymi nariadeniami a ekonomické vzťahy sa nedajú zošnurovať smernicami politickej korektnosti. Dokonca ani vtedy, ak ide o príkaz z Bruselu.
To sú dôvody, prečo liberálovi naskakujú vyrážky a premkýna ho hrôza, keď počuje o antidiskriminačnom zákone či o poslaneckom výbore, ktorý chce nadiktovať rovné platy. Sú to však legitímne politické agendy - socialistov. Pán Heriban (a jeho strana) teda trpí poruchou identity. Vrcholom zmätenosti je jeho rada oponentom, aby študovali klasikov liberalizmu.
Beata
Balogová
