nový volebný systém" (ako s nemalou dávkou nadšenia nedávno uviedla Monika Beňová).
Prvým z výsledkov zavedenia Ficovho volebného systému (75 poslancov volených pomerným systémom a 75 v jednomandátových obvodoch) by bolo výrazné zvýšenie počtu strán v parlamente - precedensom je jedna z pobaltských republík - a druhým nekonečná „platformizácia" v priebehu volebného obdobia. Dnes potrebuje kandidát na postup do parlamentu, aby jeho strana prekročila 5-percentnú prahovú klauzulu, čo predstavuje státisíce hlasov. V konkrétnom jednomandátovom volebnom obvode (povedzme s 25-tisíc voličmi) stačí na zvolenie často doslova niekoľko tisíc hlasov. Je predpoklad, že strany ako SNS, PSNS, HZD, SDĽ, SDA či niektoré rómske iniciatívy by mali slušnú šancu aspoň na jeden „víťazný" volebný obvod - rozhodne tomu nasvedčujú výsledky komunálnych volieb.
Naviac, pri takomto systéme sa do parlamentu môžu dostať aj de facto samostatní kandidáti. Ak napríklad niekto vlastní vo volebnom obvode fabriku, ktorá živí väčšinu obyvateľov, má zvolenie vopred takmer isté (a jedna z vyše sto registrovaných strán sa ho iste rada ujme). Ako ukazuje ukrajinský príklad, takto zvolení poslanci často necítia takmer žiadnu stranícku lojalitu a správajú sa v parlamente ako neriadené strely. Navrhovaná zmena volebného systému by teda posilnila práve tie tendencie, ktoré má oficiálne oslabiť - t. j. rozdrobovanie strán a vznik množstva ad hoc koalícií pri hlasovaniach.
Konkrétne platforma Ivana Šimka môže posilniť (zatiaľ) najsilnejšiu vládnu stranu vtedy, ak v orgánoch SDKÚ vznikne konsenzus o jej pozitívnej pridanej hodnote. Pre stranu, ktorej cieľom je oslovenie širokého spektra voličov, môže byť niekedy výhodné prezentovať viac ako jeden názor na problém. Ak sa Smer niekedy pohybuje až na hranici absurdnosti, keď protikladné názory hlása sám predseda, SDKÚ sa môže v prípade existencie rôznych názorov transparentnejšie rozdeliť po osi platforma/zvyšok strany. Pri dodržaní pravidla, že pri strategických otázkach bude strana hlasovať spolu, môže takýto systém fungovať.
Príkladom môže byť SMK, ktorá roky existuje napriek tomu, že obsahuje tri neformálne platformy. Keďže poslanci maďarskej národnosti nemajú takmer žiadnu inú šancu byť v parlamente ako prostredníctvom jednotnej SMK, dobre si rozmyslia, či budú svoje spory eskalovať, alebo sa radšej dohodnú. V prípade SDKÚ však procesy rozpadu zašli tak ďaleko, že platformy už nemôžu byť neformálne. Prvou podmienkou pre vytvorenie nového modelu preto nie je rokovanie o funkciách, ale jasné a zrozumiteľné pozitívne vzájomné vymedzenie obidvoch straníckych vetiev (vymedzenie typu „my sme dobrí a oni zlí" znemožňuje koexistenciu v jednej strane).
Pre koalíciu môže byť Šimkova platforma nebezpečná najmä vtedy, ak by išlo o eklekticky vzniknuté zoskupenie s primárnym cieľom získať vyšší podiel na moci. V momente získania nových postov pomocou nátlaku to môže koalícia „zabaliť" - v parlamente môže byť jazýčkom na váhach akékoľvek koaličné zoskupenie s viac ako dvoma poslancami. Ak by Šimko uspel s vydieraním koalície, chuť na konfrontáciu by iste získali aj ďalší nespokojenci.
V takom prípade bolo výhodnejšie, ak by požadované funkcie dostala nová platforma až po opustení SDKÚ - bolo by totiž jasné, že za získané pozície „zaplatila" osudom neperspektívnej strany typu SOP (ktorej váha sa s blížiacimi voľbami prudko znižovala a po nich sa stratila celkom). SOP však bola solídna v tom, že na rozdiel od SDĽ necítila potrebu populisticky kritizovať všetky vážnejšie kroky koalície, ktorej bola členom. Z hľadiska možného vývoja platformy by bol práve „migašovský" scenár asi tým najsmutnejším a najmenej dôstojným.
Posledná, hoci nie najpravdepodobnejšia (ani najpozitívnejšia) možnosť vývoja platformy je „vyblednutie" v dôsledku straty vôle väčšiny jej členov pokračovať.
Autor: DANIEL FORGÁCS(Autor pôsobí v treťom sektore, je volebným pozorovateľom)
