Samozrejme, vecne má Mikuláš Dzurinda stopercentnú pravdu. Ide o časovanie a sebareflexiu. Keď ako predseda bývalej SDK bez odporu súhlasil so Schusterovou nomináciou za celú koalíciu, o dedičstve bývalého režimu a Schusterovom postavení v ňom nechcel nič počuť, hoci ho predvídavejší a slušnejší ľudia varovali. Spomenul si až včera, keď bol vystavený zatiaľ najtvrdšiemu útoku. Dzurinda, ktorý Schusterovi na trón najväčšmi pomohol, po piatich rokoch objavil, že prezident bol vrcholným predstaviteľom režimu, ktorý nesie vinu, napr. za nízke HDP na hlavu...
Nenapraviteľným komunistom treba stále hádzať o hlavu ich minulosť. Aby nezabudli, kto sú, odkiaľ prichádzajú a čo všetko majú za ušami. Ak sa na to zabudne a vystúpia na piedestál, býva neskoro. Rudolf Schuster bojuje päť rokov proti reformám a vláde, teraz len s väčším dôrazom ako v začiatkoch. Nielen jeho včerajší, ale celkový prejav, je zlý. Ten, kto ho do úradu s jeho kvalitami dostal, nech radšej mlčí. Najmä ak príbeh má aj čarovnú pointu: nový favorit SDKÚ na prezidentský stolec je rovnakého „pôvodu".
Áno, včerajšia „správa" vyznela ako vyznela preto, lebo jej autor je síce ústami katolík, ale dušou komunista. Zdatnejší borec by odhodil sociálnu demagógiu a zjazdové frázovanie, keď má priestor na trefnú kritiku, ktorý nikdy nebol taký široký, ako v decembri 2003. Aj postrehy v princípe nenapadnuteľné, týkajúce sa mocenského štýlu a zneužívania silových zložiek, boli povrchné. Nemal na viac. Predseda vlády však nedokázal odpovedať tak, aby ranu, na ktorej sa sám podpísal, ešte zbytočne nerozjatril. PETER SCHUTZ
