Keď vznikala súčasná vládna koalícia, z parlamentnej aritmetiky bolo zrejmé, že ak nechce havarovať, musia sa partneri sústrediť na prienik svojich programov a zabudnúť na všetko ostatné. Časy, keď ústavná väčšina po voľbách 1998 umožnila prvej vláde Mikuláša Dzurindu také výstrelky ako boj o SDK, vznik SDKÚ, rozklad SOP a kotrmelce SDĽ, boli preč. Reformný program, ktorým sa (tesne, ale väčšinová) druhá Dzurindova vláda uviedla, ukazoval, že koaliční lídri si verili. Dnes, keď odchod Ivana Šimka spôsobil vládnu menšinu, je jasné, že najviac zo všetkých si veril premiér.
Dzurindova koalícia sa nestala menšinovou preto, že by sa rozhádala na znení reforiem. Prienik programov nie je ani po včerajšku kameňom úrazu. Koalícia sa nestala menšinovou ani preto, že by jej poslanci dezertovali k opozícii, ako sa to pravidelne stávalo Vladimírovi Mečiarovi. Vláda je dnes v menšine preto, lebo rôzni ľudia okolo premiéra Dzurindu si vyložili nečakaný úspech SDKÚ vo voľbách 2002, medzinárodné pochvaly za reformy, nárast zahraničných investícií a blížiaci sa vstup Slovenska do NATO a EÚ tak, že už je možné odhodiť masky a správať sa autenticky. Otázka, prečo odhodenie masiek zaskočilo Šimka, a naopak, vyhovuje Dzurindovi, dnes nie je dôležitá. Dôležité je to, že SDKÚ neprežila odhadzovanie masiek v celku. Predseda vlády dovtedy nabádal večne sa hádajúcich koaličných partnerov k zodpovednosti, až ju dnes musia naozaj vziať do rúk. Je pravda, že Šimko musí najprv jasne pomenovať, či mu stačí samostatný vchod na koaličné rokovania, alebo chce dosiahnuť čosi viac. Pravda je však aj to, že ďalší vývoj dnes záleží viac na KDH a SMK než na Dzurindovej vôli.
Premiér silácky reagoval, že zmeny vo vláde neprichádzajú do úvahy. Do jeho úvahy možno nie. Lenže, ak sa bude chcieť koalícia vyhnúť smrteľnej nehode, úvahy a emócie bude musieť opäť nahradiť prostá parlamentná aritmetika.
Beata
Balogová
