Zmiešaná slovensko-maďarská komisia sa dohodla, ako budú oba štáty poskytovať podporu svojim národnostným menšinám v druhej krajine. Komplikovaná cesta k dohode môže slúžiť ako ilustrácia výroku, že politici konajú rozumne, až keď sú všetky ostatné možnosti vyčerpané.
Najväčšiu „zásluhu" na tom, že putovanie k dohode bolo také strastiplné, má podpredseda SMK Miklós Duray. Pred dvoma mesiacmi sa hrdo priznal, že to bol práve on, kto inicioval prijatie maďarského krajanského zákona. Faktom je, že sa nemá čím chváliť. Keď sa bývalý maďarský premiér Viktor Orbán snažil z krajanského zákona urobiť „najdôležitejší prostriedok znovuzjednotenia maďarského národa ponad hranice", tak v očiach Európy diskvalifikoval sám seba i zákon, ktorý mu Duray ponúkol. V čase, keď sa Európa znovuzjednocuje podľa zásad únie, je totiž koncept znovuzjednotenia podľa maďarského zákona protieurópsky. Na svojej ceste k rozumnej dohode musela Budapešť upustiť od orbánovko-durayovských „zjednotiteľských" cieľov a uznať, že akákoľvek pomoc maďarskej menšine je možná len po dohode s krajinou, v ktorej žije a smie sa týkať iba toho, čo prispieva k jazykovej a kultúrnej identite menšiny.
Cestu k dohode na slovenskej strane najviac ohrozovalo volanie po prijatí „aktívnych opatrení, aby došlo k zastaveniu akejkoľvek aplikácie zákona v praxi". Okrem opozičných strán - predovšetkým SNS a Smeru - sa ich prijatia domáhalo aj KDH a pripúšťal ich aj premiér Dzurinda. O „protizákone" sa hovorilo napriek tomu, že jeho prijatím by sa de facto uznala platnosť maďarského zákona na území Slovenskej republiky. Skutočnosť, že Dzurindova vláda chce teraz susednému štátu dovoliť, aby podporoval príslušníkov menšiny aj ďalšími formami, môžu označovať za zradu národných záujmov iba nacionalistické strany. Vláda totiž dovolí iba to, čo je v Európe normálne.
Podľa Murphyho zákona môže dobré heslo zadržať pokrok aj na pol storočia. Durayova iniciatíva ho pozdržala „len" dva a pol roka.
Beata
Balogová
