Dve komory sa osvedčili v štátoch s federálnym (spolkovým) usporiadaním, v ktorých sú tieto celky nositeľmi významných právomocí - ako Nemecko alebo bývalá ČSFR. Druhé komory nemajú žiadny iný zmysel ako vyjadrenie dvojitej reprezentatívnosti v zložených celkoch. Nič také na Slovensku nepoznáme. V českej legislatíve je Senát úplným outsiderom - raz zablokoval novelu ústavy. Politická skladba Senátu verne kopíruje poslaneckú snemovňu a potvrdzuje známe pravidlo, že aj vo väčšinovom systéme je určujúcim faktorom voličského rozhodovania stranícka príslušnosť. Senátu absolútne dominujú kluby ČSSD, ODS a KDU-ČSL, ktoré hlasujú vždy rovnako ako ich sestričky v snemovni. Nezávislí nič neovplyvňujú a nikto ich nepozná. Najznámejšia „osobnosť" je trestne stíhaný Vladimír Železný. Činnosť Senátu je na periférii záujmu, čo dokladajú volebné účasti, ktoré sú - pri väčšinovom systéme! - zásadne o polovicu nižšie ako vo voľbách do Snemovne. Občas sa „podarí" aj 9-percentná účasť, ako v doplňovacích voľbách v Brne. Až taká je previazanosť „nezávislých osobností" na voličov vo väčšinovom systéme. Existuje jediný dôvod, prečo Senát vznikol - českí poslanci Federálneho zhromaždenia by neodhlasovali rozpad ČSFR. A existuje jediný dôvod, prečo sa nedá zrušiť - museli by si to odhlasovať samotní senátori ústavnou väčšinou.
Niet žiadnej väzby medzi počtom komôr a kvalitou demokracie. Švédsko, ktoré nedávno prešlo z dvoch komôr na jednu, je tiež dôkazom. Úroveň parlamentu nemá nič spoločné s volebnými modelmi. Ani s postavením poslancov na osi stranícky-nestranícky. Oni sú iba zrkadlom spoločnosti, ktorá ich volí. Presne tak ako prezidenti a ich správy.
Beata
Balogová
