kom, ponúkajú iba jedno logické vysvetlenie: premiér používa svoju ústavnú pozíciu na splácanie takejto dane.
Vecne i právne sa hodnota spomínanej výpovede dá vyjadriť len číslicou nula, keďže špeciálny vyšetrovací tím dodnes nepotvrdil jediné podozrenie. V politickom kontexte je to však dôkaz o motívoch, ktoré viedli k odvolaniu riaditeľa NBÚ Mojžiša, ministra Šimka, rozkladu SDKÚ a k dnešnému obrazu našej politickej scény: napriek všetkým silným slovám, ktoré kedy Dzurinda o skupinke vypustil z úst, výpoveď je od á do zet o biznise. Presnejšie, o tendroch, v ktorých boli Dzurindovi blízki ľudia tak či onak neúspešní. Premiér sa pokúša písať alternatívnu históriu: za škandálne zrušenie tendra na tretieho mobilného operátora, ktoré stálo miesto jeho priateľa Palacku, za vláčiky, na ktorých vyletel jeho ďalší priateľ Macejko (obvinený z korupcie), za Govnet, za to všetko môže duo Mojžiš-Žiak v súčinnosti so zlovoľnými médiami, na čele so SME. A ešte ho pritom aj drzo ohovárali (na dvore SME, kde inde?)!
Mohlo to byť i takto: strane sa nedarí biznis. Keďže špeciálne tendre, pri ktorých asistuje aj NBÚ, mávajú podobné zadanie a firiem schopných ho vyplniť je tu len zopár, je normálne, že sa pri nich točia podobné mená. V takejto situácii je detsky ľahké utvoriť teóriu o sprisahaní, ktorá vysvetlí minulé neúspechy a - po odstránení „sprisahancov" - umožní budúce úspechy. Na zistenie inšpirátorov tejto hry treba tam, kde v tendroch podľa Dzurindu účinkovala „skupinka", dosadiť protistranu. A, samozrejme, treba i zistiť, ako je možné, že sa z premiéra stal oznamovateľ. A opýtať sa ho, čo má spoločné jeho funkcia s bojom firiem o štátne zákazky. A ak sa ani tak nič nestane, potom sa treba opýtať seba, čo nás ešte okrem abecedy robí „západnejšími" od Rusov.
