Parlament bol pri schvaľovaní štátneho rozpočtu na rok 2004 napokon (vzhľadom na to, čo všetko sa mohlo stať) k vláde milosrdný. Deficit sa síce oproti plánovanému mierne zvýši, ale len o toľko, aby mohol minister Mikloš zostať spokojný: po zaokrúhlení sa výška deficitu 3,9 percenta z odhadovaného HDP nemení. Opozícia za rozpočet nehlasovala, takže jej alibi pri pokračovaní v nárekoch nad „ožobračovanými občanmi" bolo zachované i pre celý budúci rok. Ivan Šimko zasa ukázal, že nejakú silu predsa len má, keď spolu s opozíciou do rozpočtu vpašoval zopár vláde nemilých zmien. Potom hlasoval za rozpočet ako celok, čím zasa predviedol, že so sebou ráta ešte v tomto volebnom období a v rámci súčasnej koalície. Jeho stretnutie so šéfmi koaličných poslaneckých klubov mu vzápätí dalo za pravdu. V krátkosti zhrnuté, v parlamente mohli byť včera spokojní všetci.
A mimo parlamentu? Finančné kruhy aplaudujú: deficity Čechov a Poliakov sa na budúci rok odhadujú nad piatimi percentami z ich HDP a hoci Maďarsko plánuje vtesnať sa do 3,8 percenta HDP, trhy si o schopnosti tamojšej ľavicovej vlády dodržať tento zámer myslia svoje, čo nedávno pocítil forint. Slovensko je teda pre investorov z tohto pohľadu najpríťažlivejšou časťou regiónu. Je len škoda, že toto renomé získavame - čo sa rozpočtu týka - predovšetkým vďaka nezmyselnej naháňačke za maastrichtskými kritériami, na ktoré doplácajú reformy. Keby neexistoval stachanovský samozáväzok priškrtiť do roku 2006 deficit na tri percentá z HDP, dôchodková i daňová reforma mohli byť oveľa odvážnejšie. To by potešilo viac než pekne vyzerajúci odhad pomeru medzi štátnou sekerou a produkciou. Rýchlejšie a odvážnejšie reformy by určite pomohli viac než menší deficit - a to aj tým ľuďom, ktorým sa pri slove reforma červená pred očami. Žiaľ, nemá zmysel nahovárať si, že budú v dohľadnom čase takéto úvahy na Slovensku väčšinové. Názor, že pokrok je vec názoru, a nie úsilia, je predbežne neporaziteľný.
