Politici radi zahrávajú prieskumy preferencií do autu, a čiastočne majú pravdu. Je naozaj iné „tu a teraz" povedať, kto má vašu dôveru, a iné je rozhodnúť vo volebnej miestnosti, s platnosťou na štyri roky. Lenže to neznamená, že prieskumy možno úplne ignorovať, ako to v dnešných dňoch robia predstavitelia SDKÚ. Výsledky niektorých volieb u nás boli vzhľadom na to, čo pred nimi naznačovali prieskumy, naozaj prekvapením - ale iba niektorých volieb a iba v niečom.
Už minulé voľby ukazovali čosi, čo zaniklo v radostnom pokriku SDKÚ nad svojím dobrým výsledkom: ak vo voľbách 2002 dostali proreformné sily na Slovensku druhú šancu modernizovať spoločnosť, tak to bola s veľkou pravdepodobnosťou zároveň šanca na dlhé roky posledná. To, čo dnes v prieskumoch bije do očí - prevažujúci dopyt po antireformnom populizme, nostalgia za komunistickým režimom a možný návrat nacionalistov - nie je politickou daňou za reformy, ako to tvrdieva premiér Dzurinda. Tieto trendy tu boli už i pred rokom a boli rovnako zreteľné, akurát že Robert Fico počas minulých volieb ešte len „zbieral" Mečiarových voličov. Ani Saktorova odborová verchuška nebola pred rokom nebodaj konštruktívnejšia, než je dnes. Ak sa niečo zmenilo, tak to nie je popularita reforiem, ale sila a povaha Dzurindovej druhej vlády. Fico a odbory kričia o vládnych reformách. Voličom sa zasa pred očami mihajú vládne aféry a mocenské hry. Tí prví si želajú zastaviť reformy, tí druhí sú z veľkej časti pripravení tolerovať novej garnitúre čokoľvek, len aby pritom „neotravovala vzduch" tak, ako tá súčasná.
Dzurindova SDKÚ sa nezačína objavovať pod prahom zvoliteľnosti kvôli daňovej reforme, ale jednoducho kvôli tomu, že ľuďom lezie na nervy. Politika by sa nemala slepo riadiť prieskumami popularity. To však neznamená, že sa môžu „reformátori" občanom vysmievať do očí, otvorene a nehanebne sa miešať do biznisu a stranícky si parcelovať krajinu. Podľa všetkého nás v budúcich voľbách žiadne prekvapenie nečaká.
