ný" odpor proti odstraňovaniu demokratického poriadku na Slovensku pobytom v južnej Afrike. Ale najmä fakt, že sa dlhé roky nič nerobilo s obžalobami, v ktorých bol spomenutý.
K tomu, že sa v prípade fingovanej likvidácie a vyradenia zbraní tajnej služby zodpovedá pred súdom „už" po troch rokoch od podania žaloby, mohlo dôjsť len preto, lebo nekonajúcu sudkyňu v tejto kauze vymenila - sudkyňa konajúca. Lexa síce vyhlasuje, že by bol rád, keby sa štvanica proti nemu konečne skončila právoplatným rozsudkom, ale so svojimi piatimi advokátmi urobil, čo mohol, aby k pojednávaniu vôbec nedošlo. Po námietke, že všetci sudcovia okresného súdu sú zaujatí, vzniesol námietku zaujatosti i proti novej sudkyni. Potom namietal, že nebol zbavený mlčanlivosti a keď mu ani tento protest nevyšiel, lebo súd takým dokladom disponoval, napokon vypovedal. Svoje tvrdenie, že „dôkazná situácia je nulová", zdôvodňoval najmä tým, že „prokurátor, ktorý je autorom obžaloby, teda Michal Serbin, je predsa psychicky narušený a tento psychický stav sa jasne podpisuje aj pod túto obžalobu". Túto líniu „obhajoby" pestuje predovšetkým advokát Ján Cuper, ktorý v nie príliš rozsiahlom rozhovore pre svoj stranícky denník dvakrát zdôraznil, že sa pojednávanie „hrá podľa scenára, ktorý napísal blázon, ktorý sa už štvrtý raz lieči z maniakálno-depresívnej psychózy". Zdá sa, že odborná zdatnosť a profesionálna korektnosť, ktorou sa pán Cuper preslávil, keď bol právnym expertom HZDS, je mu vlastná aj ako advokátovi. Presvedčivosť obžaloby predsa nezávisí od momentálneho zdravotného stavu prokurátora, ktorý ju vypracoval, ale od toho, či sú jej tvrdenia podložené. Cuperove reči o „bláznovi" svedčia o nevine jeho klienta asi tak, ako o nej svedčia Mečiarove amnestie.
