kriminalitu môže práve absencia tejto najbrutálnejšej a odstrašujúcej formy sankcie.
Už od počiatkov ľudstva bola smrť bežným spôsobom kompenzácie spôsobených škôd. Rozdiely spočívali hlavne v miere dotyčnej škody. Zrod civilizácií a štátov tento stav skôr petrifikoval, než odstraňoval. Dokonca aj v demokratických Aténach antického veku platil trest smrti aj za tie najmenšie banality. Pre cirkev v stredoveku bol zasa často používaným nástrojom na udržanie monopolu ideológie. Rozsiahle zmeny nastali v čase osvietenstva. Cisár Jozef II., ovplyvnený humanizmom, dokonca povolil trest smrti iba za mimoriadnych okolností, akými bol hlavne vojnový stav. Po jeho smrti v roku 1790 sa však právna úprava pomaly vracala do starých koľají.
Pád monarchie a vznik Československej republiky so sebou priniesli zmenu pohľadu na trest smrti aj vďaka postoju prezidenta Masaryka. Táto možnosť bola aplikovaná za dlhý čas trvania jeho úradu v trinástich prípadoch, z toho iba v jednom prípade za politický trestný čin. Po nástupe fašistických a komunistických diktatúr štatistiky stratili zmysel. Ľudí popravovali bez súdnych rozhodnutí. Od nástupu Klementa Gottwalda až po pád socializmu bol legálny rozsudok smrti vynesený 450-krát. V 249 prípadoch za politické trestné činy. Tieto čísla sú však len zlomkom reality.
Dnes je z hľadiska medzinárodných dohôd, ktorých subjektom je aj Slovenská republika, a v zmysle jej ústavy nemysliteľné čo i len vykonať referendum o otázke znovuzavedenia trestu smrti, aj keď ho chce značná časť občanov. Z politických strán ho podporuje hlavne SNS. Ale aj Robert Fico mi na jednej svojej propagačnej pseudoprávnickej prednáške raz do očí povedal, že z ľudského hľadiska je trest smrti spravodlivý. Avšak ako môže byť vražda spravodlivá? Stačí nato autorizácia manipulovateľných a omylných štátnych orgánov?
Aj v prípade popravy deväťnásobného masového vraha by nešlo o nič iné ako o desiatu vraždu a dokonanie jeho diela. Štát jednoducho nesmie zabíjať svojich občanov, pretože sú jeho integrálnou súčasťou. Práve koncepcia totalitných režimov zoštátnila nielen hospodárstvo, ale aj ľudské životy. Človek sa stal vlastníctvom štátu, ktorý predstavovala úzka oligarchia. V tomto sa totalitné režimy neodlišovali od tisícky rokov starých otrokárskych. Dnešná európska demokracia túto schému otáča a tvrdí, že štát je vlastníctvom rovných občanov. Je neprirodzené, aby majetok ničil svojich pánov. Oni rozhodujú o jeho bytí a nebytí, jeho fungovaní, systéme vlády a personálnom zložení elity.
Účelom trestu nemôže byť eliminácia páchateľa, ale jeho opätovné zaradenie do ľudskej spoločnosti, do ktorej od narodenia patrí. Z tohto pohľadu sú však nezmyselné aj doživotné tresty, pretože tie zločinca iba oddelia od spoločnosti a znemožnia mu správne osvojenie si hodnôt a tradícií - ak platí Aristotelova téza „človek je tvor spoločenský", potom sa doživotné odňatie slobody bez možnosti návratu rovná de facto trestu smrti.
Časom sa zaiste zmení aj táto právna úprava. Ešte predtým však treba presvedčiť ľudí, že smrť si nemožno zaslúžiť. Snáď to opäť nebude trvať stáročia.
Autor: MICHAL PÁLINKÁS(Autor je študentom Právnickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe)
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
