Trinásť rokov na Slovensku vznikajú nové strany, trinásť rokov sa štiepia, rozpadajú a platformizujú a celý ten čas sami seba presviedčame, že za to môže „nevyzretosť" našej demokracie. Naša „mladučká a nezrelá" demokracia však do veľkej miery existuje iba v hlavách politológov (pretože to znie učene) a politikov (pretože sa im príjemne vystupuje v úlohe predstaviteľov a ochrancov tejto imaginárnej krehkej dievčiny). V skutočnosti je však typický slovenský aktívny „homo politicus" niečo medzi maklérom, manipulátorom a mafiánom v rukavičkách. V zvládnutí týchto disciplín spočíva jeho skutočný úspech. Ideová nálepka je len nutné zlo, a často tie postavičky, ktoré sa predhadzujú verejnosti a médiám, sú len figúrky záujmových skupín (hoci sami aj veria tomu, že sú predstaviteľmi ideových línií). Naša demokracia nie je nevyzretá, ale jej horné poschodia pravdepodobne stihli prezrieť ešte prv ako dozreli. A preto ten mierne hnilobný zápach.
Ani súčasný parlament neporuší peknú slovenskú tradíciu a neskončí volebné obdobie v rovnakom zložení, v akom ho začal. Štiepi sa HZDS, SDKÚ, ANO, KSS, štiepia sa odštiepenci a vznikajú nové únie, platformy a strany. Len dôvody zostávajú rovnaké, naskrz neideové: jedni sú vyhodení, lebo neposlúchajú, ďalší odchádzajú, lebo sa hanbia, prípadne je im v rodnej strane „dusno", iní majú zasa neodbytný pocit, že ich maklérske, manipulátorské či iné schopnosti nie sú v strane náležite ocenené. A všetci do novinárskych diktafónov ochotne vykladajú o ideách a názoroch, ktoré nikdy nemali, prípadne ani nevedia, čo tie slová znamenajú. A prirodzene, všetci volajú po vízii, niektorí dokonca tvrdia, že ju sami majú. Koľko je u nás „ideových smerov" - stojedenásť či stodvanásť?
Ak musí niečo dozrieť, tak je to volič. Lebo hoci kandidátnych listín bude pri voľbách stále viac, jeho voľba sa v skutočnosti zužuje. Frajerov, podvodníkov a politických darmožráčov bude stále dosť. Základných otázok o podobe nášho života však nemôže byť zasa tak veľa.
