Prvého januára sme si pripomenuli vznik Slovenskej republiky. Mnohí berú túto udalosť ako obyčajný fakt, mnohí si, či už s pocitom nostalgie alebo radosti, spomenú na udalosti, vedúce k rozdeleniu Česko-Slovenska. Odborná verejnosť sa snaží analyzovať príčiny, pričom nezriedka končí pri konštatovaní, že jedinou bola neochota vtedajších politických elít dohodnúť sa na pokračovaní spoločnej štátnosti. Také jednoduché to však nie je.
Čo sa vlastne stalo? Veď Slováci aj Česi v novembri 1989 spoločne vyšli do ulíc demonštrovať nespokojnosť s režimom, v ktorom dovtedy existovali. Pritom sa oba národy navzájom podporovali, teda miera porozumenia medzi nimi bola vysoká. Prečo teda už o tri roky padlo rozhodnutie o rozdelení štátu?
Jedným z dôvodov bol odlišný pohľad na podobu štátoprávneho usporiadania, teda faktor v slovensko-českých vzťahoch prítomný už od čias výstavby prvej ČSR. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že Slováci po novembri požadovali čo najvoľnejšiu federáciu s významnými kompetenciami národných orgánov, kým česká strana sa snažila o „silnú" federáciu s posilneným postavením centrálnych orgánov. Čím viac sa blížili voľby v roku 1992, tým viac sa v nazeraní na štátoprávne otázky slovenské politické strany blížili separatistickej SNS.
Ďalším dôvodom, ktorý prispel k rozdeleniu ČSFR, bol po celé dejiny spoločnej štátnosti prítomný nacionalizmus, tak slovenský, ako aj český. K jeho významnejšiemu prejavu došlo už v januári 1991 pri tzv. pomlčkovej vojne (česká strana hájila názov Československo, slovenské politické elity sa snažili vniesť do tohto názvu pomlčku). Tieto udalosti naznačili pri českom etniku postupný prechod od identifikovania sa s „československým" k identifikovaniu sa jednoznačne s „českým". Slováci zasa pripomenuli, že ani po vyše 70 rokoch sa nevzdávajú požiadavky autonómie. Tá, modifikovaná na postnovembrové reálie, znamenala rovnocenné postavenie s Čechmi.
Napätie do slovensko-českých vzťahov vniesla ekonomická reforma. Práve tá bola totiž príčinou hospodárskeho degresu, ktorým bolo Slovensko postihnuté viac ako české krajiny. Aj tento ekonomický faktor však nachádza svoj základ v histórii. České hospodárstvo bolo vždy o krok pred slovenským a preto bolo aj po novembri lepšie pripravené na transformačný zlom. Logickým dôsledkom boli úvahy o oddelení ekonomických priestorov a o úplne odlišnom variante ekonomickej reformy pre Slovensko. Takéto úvahy pochopiteľne hraničili s ideou jednotného štátu.
Osud spoločného štátu predurčili výsledky volieb z roku 1992. Ako nevyhnutná sa po nich ukázala koalícia ODS a HZDS, strán, ktoré sa rozchádzali vo všetkých podstatných otázkach (podoba štátoprávneho usporiadania, ekonomická reforma a otázka prezidentského kandidáta). Konsenzus sa však podarilo nájsť. Bola ním dohoda o ukončení spoločnej štátnosti.
Či už za strojcov rozdelenia Česko-Slovenska považujeme Vladimíra Mečiara a Václava Klausa, ktorí v tom čase významne určovali politiku svojich subjektov, alebo ekonomické lobistické skupiny, ktoré sa vynorili po páde monopolu KSČ, nemali by sme v nich vidieť jedinú príčinu ukončenia spoločnej štátnosti Slovákov a Čechov. Za rozpadom ČSFR tkvie celý komplex príčin, pričom najdôležitejšie z nich (nacionalizmus a s ním spojený čechoslovakizmus, podoba štátoprávneho usporiadania, odlišný ekonomický charakter oboch krajín) majú hlboké historické korene.
Autor: MARTIN SVATUŠKA(Autor je politológom)
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
