Herakleitos tvrdí, že všetko, čo sa v živote udeje, si uvedomíme len na pozadí protikladu. Keby sme neboli chorí, nikdy by sme nepochopili dar zdravia. Blahodarnosť tepla si vážime až na pozadí omrznutého nosa. Celý život sa vyznačuje týmto bojom. Je to jednoduché, ale pravdivé.
A čo to má spoločné s pánom premiérom? Pred rokom 1998 bol pán Dzurinda demokrat. Verím, že v tých časoch to, čo hovoril o demokracii, myslel naozaj vážne. Na vlastné oči videl a kritizoval praktiky vtedajšieho premiéra. Sľuboval zmenu. Po voľbách 1998 zmena skutočne prišla. Ako čas bežal, bývalý predseda vlády Mečiar upadal do zabudnutia. Sem-tam spravil bububu, aby sme mali aspoň trochu strachu. No bolo to stále zriedkavejšie.
Mikuláš Dzurinda stratil strašiaka. Stratil svoj protiklad a negatívny vzor, ktorým nikdy nechcel byť. A ako bledol obraz bývalého premiéra, predsedovi vlády sa stále ťažšie rozlišovalo, čo sa ešte smie a čo je už v rámci demokracie neprípustné. Zabudol, že ani jeden politik tu nie je z vôle Božej, ale z vôle ľudu. Pán premiér začína stotožňovať stranu s vlastnou osobou. Robí presne to, čo ešte pred zopár rokmi vytýkal Mečiarovi. Na kandidačnej listine i vo volebnej kampani vystupovalo v rámci SDKÚ mnoho ďalších osobností. Kde pán premiér nabral istotu, že ľudia volili stranu práve kvôli nemu? Čo ak ich zaujal práve pán Šimko?
Istého času sa veľmi kritizovala stranícka disciplína v HZDS. Poukazovalo sa na nedemokratické praktiky vedenia strany. SDKÚ sa však začína približovať štýlu tohto vládnutia. Ak by minister kultúry povedal Dzurindovi pri odvolávaní šéfa NBÚ nie, dalo by sa povedať, že tomu nerozumie. Veď čo má kultúra s bezpečnosťou. Predseda vlády však nemôže byť odborníkom vo všetkých oblastiach v pôsobnosti ministerstiev. Na to sú ministri.
Ministerstvo obrany a Národný bezpečnostný úrad majú nie totožnú, ale v mnohom veľmi blízku agendu. Minimálne v zahraničí, najmä v NATO sú vnímané ako dve veľmi dôležité a prepojené inštitúcie. Ak si minister obrany trúfne oponovať odvolaniu šéfa NBÚ, resp. žiada presvedčivé dôkazy, je to trúfalosť? Prečo premiér jasne nepreukáže dôvody odvolania pána Mojžiša? Prečo neumlčí vlnu kritiky, ktorá sa zniesla na jeho hlavu? Prečo nezastaví pokles preferencií svojej strany? Ako občan tohto štátu nemám právo vedieť, čo sa tu vlastne deje? Prečo také tajnosti?
Pán premiér zišiel z cesty. Stratil politický cit. A to všetko len pre to, že stratil odstrašujúci príklad v podobe osoby pána Mečiara. Úlohy sa vymenili a pán Dzurinda sa sám stáva príkladom pre ostatných politikov, ako sa politika v demokratickej spoločnosti nerobí. Herakleitos asi nebol jeho obľúbeným filozofom. Inak by sa takejto chyby určite vyvaroval.
Autor: MICHAL KOHN(Autor je študentom práva)
