...a nastane nám úsvit.... ILUSTRAČNÉ FOTO TASR - SVÄTOPLUK PÍSECKÝ
Zatiaľ čo voľby hlavy štátu pre ukončenie funkčného obdobia terajšieho prezidenta a voľby do Európskeho parlamentu vzhľadom na vstup do Európskej únie sú organickou súčasťou volebných dejín, referendum o predčasných parlamentných voľbách sa zrejme stane ďalšou epizódou v nekončiacej sa reťazi manipulatívneho využitia inštitútu priamej demokracie. S výnimkou referenda o vstupe do Európskej únie v roku 2003 a referenda o priamej voľbe prezidenta v roku 1997, ktoré reagovali na reálne potreby, resp. problémy, všetky ostatné doterajšie slovenské referendá alebo pokusy o ich uskutočnenie boli prehľadnými účelovými snahami o vytĺkanie politického kapitálu za peniaze daňových poplatníkov. Išlo predovšetkým o mobilizáciu priaznivcov istých politických strán - raz na vlne protikapitalistickej demagógie (referendum o preukazovaní pôvodu peňazí), inokedy zas na vlne protiprivatizačnej hystérie (tzv. privatizačné referendá), protiatlantického izolacionizmu (referendum o členstve v NATO) alebo protimenšinových nálad (pokus o vyhlásenie referenda o používaní jazykov národnostných menšín v úradnom styku). V pomyselnej referendovej zbierke nechýbalo ani referendum o predčasných parlamentných voľbách (v roku 2000).
Dnes sa pripravuje ďalšie pokračovanie referendového seriálu Made in Slovakia. Je ukážkovým príkladom účelového prístupu k verejnej politike, prerastajúceho do politickej manipulácie so zapojením viacerých aktérov - politikov, odborárskych predákov, ale žiaľ aj ústavných činiteľov.
Prvky zhubné pre parlamentnú demokraciu obsahoval už samotný spôsob iniciovania referenda a aj navrhnutá otázka. To, že s myšlienkou o referende o predčasných parlamentných voľbách prišli menej ako rok po posledných voľbách odborárski predáci, je vskutku hodné zápisu do Guinessovej knihy rekordov. V krajine s pomerne rozvinutým straníckym systémom a so systémom ústavných inštitúcií, v ktorom primárnu úlohu zohrávajú strany ako výluční aktéri parlamentnej demokracie, bezprostredná účasť odborárov na politických akciách týkajúcich sa pôsobenia ústavných orgánov je do neba volajúcou anomáliou.
Nehoráznosť odborárskeho úsilia bije do očí o to viac, že na Slovensku ako v jednej z mála európskych krajín je tripartitný mechanizmus (a tým aj výlučné postavenie najväčšej odborárskej centrály v sociálnom dialógu) zakotvený zákonom. Odborárom sa nepáči vládna politika sociálno-ekonomických reforiem - je to celkom pochopiteľné. Namiesto vyjednávania na zákonom predpísanej pôde však chcú partnera jednoducho odstrániť a nahradiť ho iným, „povoľnejším". Je to úsilie rovnako nehorázne, akým by bolo prípadné úsilie vlády o výmenu vedenia KOZ inšpirovaním „palácovej revolúcie" v odborárskych zväzoch. Iniciovaním petície o predčasných voľbách odbory nielen hrubo porušili kodifikované pravidlá sociálneho dialógu, ale najmä prekročili rámec priestoru, v ktorom pôsobia ako istý typ skupiny organizovaných záujmov. V tejto súvislosti sú úplne namieste úvahy o podstatných zmenách pravidiel sociálneho dialógu, vrátane zrušenia zákona o tripartite, ktorý, ako sa ukazuje, poskytol odborom silné postavenie, ale nezabránil škodlivému procesu ich politizácie.
Ďalšou anomáliou, recidívu ktorej zažívame od roku 2000 už druhýkrát, je snaha o skrátenie funkčného obdobia parlamentu všeľudovým hlasovaním. To, že sa opozičným stranám nepáči vládna politika reforiem, je celkom pochopiteľné. Na vyjadrenie nesúhlasu však majú pôdu, ktorá je na to stvorená - parlament. Ústava pritom počíta s možnosťou skrátenia funkčného obdobia parlamentu a vyhlásenia predčasných volieb. Môže sa tak stať prijatím osobitného ústavného zákona. Predčasné voľby za určitých - veľmi presne stanovených - okolností môže vyhlásiť aj hlava štátu. Jednej a druhej možnosti by však mal predchádzať vývoj, ktorý by jasne indikoval neschopnosť parlamentu a vlády plniť svoje základné funkcie. Deje sa dnes niečo podobné? Vôbec nie.
Hoci vládna koalícia nemá formálnu väčšinu, všetky dôležité reformné zákony (aj tie, ktoré vetoval prezident) prokoaliční poslanci schválili. Počtom pripravených a schválených zákonov sa terajšia vláda stala najefektívnejším kabinetom od roku 1993. Opozičné strany nedokázali využiť silné politické turbulencie vnútri koalície, úplne zlyhali vo svojom úsilí zabrániť vláde presadzovať reformy, s ktorými nesúhlasia. Zo strany opozície je preto podpora petičnej akcie za predčasné voľby iba akýmsi figovým listom, ktorým chce prikryť vlastnú politickú nemohúcnosť.
Najhoršie je, že sa na túto operáciu používajú metódy spochybňujúce základy parlamentnej demokracie, najmä stabilitu volebného cyklu a legitimitu vrcholného orgánu výkonnej moci plniť program, na ktorý má mandát od voličov na celé funkčné obdobie. Opozícia sa pokúša o zmenu pravidiel, ktorá v prípade, ak sa ujme, vytvorí podhubie pre sústavnú inštitucionálnu nestabilitu. To však celkom určite zasiahne aj ju samotnú, a tak mocenské ambície najsilnejšej opozičnej strany Smer, vrátane zámeru dlhodobejšieho vládnutia, sa môžu premeniť na chiméru. Staré známe - kto akou zbraňou bojuje, takou aj zahynie... Stálo by za to v rámci diskusie pouvažovať o tom, či by nebol prínosný pre stabilitu ústavného systému explicitný zákaz referenda o predčasných parlamentných voľbách.
Je poľutovaniahodné, že sa do manipulatívnej hry odborárskych predákov a opozície zapája aj prezident. Nevyužil ústavou danú možnosť podania na Ústavný súd so žiadosťou o výklad pred konaním referenda. Rozhodnutie Ústavného súdu by pritom vyvrátilo všetky pochybnosti vhľadom na ústavnosť referenda a jeho záväznosť pre parlament. Hlava štátu tak vytvorila živnú pôdu pre špekulácie o svojich mocenských ambíciách.
Ešte väčšie problémy by mohlo spôsobiť vyhlásenie referenda na deň prezidentských volieb. Ústava pripúšťa konanie referenda iba v deň volieb do Národnej rady SR, nič nehovorí o „spojení" referenda s inými voľbami. Povinnosťou štátnych orgánov je pritom konať v súlade s princípom „je zakázané všetko, čo nie je povolené" (na rozdiel od občanov, pre ktorých „je povolené všetko, čo nie je zakázané"). Prípadné „spojenie" referenda o predčasných voľbách s prezidentskými voľbami by nielen „znečistilo" voľbu najvyššieho štátneho reprezentanta, konanú v predvečer vstupu krajiny do Európskej únie a NATO, notoricky známou opozično-odborárskou agendou riadne zamiešanou na sociálnej demagógii, ale vytvorilo by zámienku na spochybnenie regulárnosti samotných volieb hlavy štátu.
Po parlamentných voľbách 1998 sa Slovensko rozlúčilo s praxou neustáleho balansovania na hrane ústavnosti. Zdalo sa, že navždy. Bolo by zlé, ak by sa táto prax znovu udomácnila.
Autor: Grigorij Mesežnikov(Autor je politológom a prezidentom Inštitútu pre verejné otázky)
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
