Robert Fico začal nový rok tak, ako starý skončil - ohlušujúcou salvou demagógie. Vyvrcholením „razantnej opozičnej politiky" Smeru majú byť predčasné voľby, ktoré sa „určite uskutočnia, ak bude referendum platné". Nie je to pravda, podstatnejšie je však čosi iné.
Keďže politickí súperi prijímajú túto kampaň v defenzívnom garde, Ficovi sa už podarilo postaviť veci z nôh na hlavu. Inými slovami - vštepil verejnosti názor, že agenda petície a referenda je legitímna opozičná politika. Skutočnosť je presne opačná - to, čo Smer s odborármi rozohrávajú, je výtržníctvo a politický extrémizmus, aké nemajú v parlamentných demokraciách precedens. Predčasné voľby sa referendami nevyvolávajú nikde na svete. Kdekoľvek sa obzrieme, takmer zovšadiaľ počuť opozičné bedákanie a katastrofické rétoriky. Nikde však nevidieť parlamentnú stranu, ktorá by rozvracala politický systém len preto, lebo nevie vydržať štyri roky v opozícii a nedokáže dodržať posvätnú dohodu, že legislatívne periódy sa skracujú len vtedy, ak pomery v parlamente nedovolia zostaviť funkčnú vládu.
Snahou o predčasné voľby sa Smer zadefinoval ako antisystémová a extrémistická strana. A podľa toho s ňou treba aj nakladať. Ak Fico hovorí, že po voľbách „vznikne vláda zložená zo súčasných koaličných a opozičných strán", tak si zaslúži jedinú odpoveď: Vládne strany by mali verejne a miestoprísažne vyhlásiť, že so subjektom, ktorý podporuje predčasné voľby cestou referenda, nikdy do vlády nepôjdu. Len tak sa dá zastaviť deštrukcia, ktorá s rodiacim sa rozhodnutím prezidenta o spojení volieb a referenda nadobúda reálne kontúry. Smer je zrelý, aby bol ostrakizovaný a vykázaný na perifériu tak ako v minulosti HZDS. Iný účinný liek proti vyšinutosti a extrému v slovenskej politike, zdá sa, neexistuje. Fico - ako pred ním Mečiar - musí pocítiť, že nemá iné východisko, len ctiť pravidlá hry.
