hre kľúčový význam.
Pri pohľade na platnú legislatívu možno totiž dospieť k záveru, že právny poriadok neponúka riešenia konformné s politickými predstavami protagonistov skracovania volebného obdobia prostredníctvom referenda. Zásadnou otázkou je, či takéto fakultatívne referendum je ústavne vôbec prípustné. Podľa článku 93 Ústavy Slovenskej republiky nemôžu byť predmetom referenda základné práva a slobody. Dikcia tohto ustanovenia je pojmovo totožná s označením druhej hlavy ústavy, ktorá nesie názov Základné práva a slobody. Čo k týmto občianskym hodnotám patrí, ustanovuje sa v článkoch 12 až 54 druhej hlavy. Napríklad v súlade s článkom 30 majú občania právo sa zúčastňovať na správe verejných vecí voľbou svojich zástupcov. Za rovnakých podmienok majú prístup k volebným a iným verejným funkciám. Podľa článku 73 sú poslanci Národnej rady SR volení na štyri roky, atď.
Aktívne a pasívne volebné právo občana ako súčasť základných práv a slobôd je teda podľa článku 93 ods. 3 Ústavy SR z referenda vylúčené. V dôsledku toho nemôže byť jeho predmetom a referendové odsúhlasenie prijatia zákona o predčasných voľbách nemá ústavnú oporu. V súlade s uvedeným pohľadom by sa referendum o skrátení volebného obdobia nemohlo v Slovenskej republike konať.
Načrtnutý výklad predstavuje uhol pohľadu a má diskusný charakter. Otázne však je, aké iné kvalifikované právne argumenty možno prezentovať na zdôvodnenie ústavnej korektnosti referenda.
Osobitnou kapitolou je navyše otázka záväznosti výsledkov referenda pre poslancov Národnej rady. Tí, ako je známe, konajú podľa vlastného svedomia a presvedčenia a pri výkone svojho mandátu nie sú viazaní žiadnymi príkazmi a odporúčaniami.
Autor: JURAJ ĎUROVČÍK(Autor je právnikom)
