Referendum o predčasných voľbách nie je rozumná a užitočná iniciatíva. Ale nazvať ju protisystémovým extrémizmom (ako to 7. 1. v SME urobil Peter Schutz), je v štáte, o ktorom jeho minister vnútra povedal, že mafia v ňom „ide naprieč stranami, médiami, justíciou, tajnou službou i štátnou správou", trochu prísny odsudok.
Jediným zdrojom morálnej opodstatnenosti štátu je tzv. vedomý a slobodný súhlas jeho občanov s formou štátu, t. j. so spôsobom, akým je štátna moc usporiadaná, a s metódami, akými ju štátne orgány realizujú.
Je naozaj také výtržnícke pýtať sa, či súradnice tohto súhlasu, alebo jeho absencie možno na úrovni politickej akcie manifestovať výlučne jedným pravidelne sa opakujúcim aktom voľby a či udelenie súhlasu nemá v sebe zakódovanú tiež možnosť jeho odňatia? Je naozaj absurdné uvažovať, či tzv. stabilita politického systému je takým posvätným účelom, aby sa na jej oltár musela obetovať modernistická fikcia, že štátna moc je reprezentáciou, nie vtelením pôvodnej moci občanov?
Štát s piatou najvýkonnejšou ekonomikou na svete umožňuje svojim občanom odvolať dočasného držiteľa moci kedykoľvek počas jeho funkčného obdobia. Štát s jednou z najvyšších životných úrovní na svete vykonáva zverenú moc v schéme nepretržitej konfrontácie s obsahom takpovediac každodenne obnovovaného súhlasu. Nezdá sa pritom, že by tieto štáty ako vhodné miesto na život lákali len extrémistov a hazardérov. Som ním ja sám, keď verím, že v tomto štáte sú podmienky na usporiadanie predčasných volieb z verejnej iniciatívy nastavené natoľko prísne, že ak už sa podarí ich splniť, vzniká dočasným držiteľom štátnej moci záväzok opodstatniť svoj spochybnený mandát a tzv. politickým povstalcom naopak nárok uchádzať sa o dočasnú verejnú validáciu svojej vízie reprezentácie štátnej moci?
Právo ako regulátor spoločenských vzťahov ponúka mnohé nástroje sémantickej a argumentačnej manipulácie. Inými slovami, právo je, do istej miery a istým jedinečným spôsobom, neurčité. Právny štát túto neurčitosť čiastočne neutralizuje tým, že konkrétnym štátnym orgánom priznáva právomoc autoritatívne rozhodnúť, čo tá-ktorá vrstva platného práva znamená. Rešpektovanie tejto autority je podmienkou toľko vzývanej stability systému. Niet preto najmenších pochýb o tom, že prezident republiky by nemal váhať s príslušným podaním na Ústavný súd.
Ten by okrem iného mohol napríklad vysvetliť, že „povinnosť kompetentného štátneho orgánu zabezpečiť, aby návrh prijatý v referende vyvolal potrebný právny účinok" je povinnosťou NR SR ako takej a že v prípade jej nesplnenia sa pasívna legitimizácia vzťahuje na NR SR, a nie osobitne na jednotlivých poslancov. Alebo konečne povedať nahlas, že parlament (skrátením volebného obdobia) môže to, čo jeho kolektívny mandant, od ktorého pochádza jeho moc, nikdy môcť nebude, a prečo. A hlavne pripomenúť odvekú interpretačnú zásadu racionality zákonodarcu, v zmysle ktorej ak zákonodarca právnym predpisom niečo ustanoví, koná tak vedome a s konkrétnym úmyslom. A v tejto súvislosti vysvetliť, aký význam by malo výslovné zakotvenie možnosti parlamentu zmeniť výsledok referenda - vyhlásený v Zbierke zákonov - ústavným zákonom a až po uplynutí troch rokov, ak by takto vyhlásený výsledok preň neznamenal nič iné než len nezáväzné odporúčanie.
Ak bude referendum, určite v ňom poviem svoje nie predčasným voľbám. Ale určite sa nebudem tváriť, že spýtať sa ma na to je tá najväčšia opovážlivosť, akej je politik schopný. Rovnako ako napríklad predstierať, že nepočul, ak by ostatní naopak povedali áno.
Autor: RADOSLAV PROCHÁZKA(Autor je ústavným právnikom)
