Ak o niekom vieme, že kradne, má nielen problémy so zákonom, ale každá slušná spoločnosť ho vytláča na okraj. Na banketoch renomovaných firiem sa čoraz zriedkavejšie ukazujú tunelári, a to aj ak im nebolo nič dokázané. Spoločnosti, ktoré právo na hmotný majetok nerešpektujú, sú na ekonomickom dne. Ekonómia vysvetľuje takýto postoj ako ochranu investícií: ak niekto vypestuje zemiaky, kúpi sústruh či postaví fabriku, nesmú mu byť odcudzené, inak stráca motiváciu opakovať svoju aktivitu, a on aj celá spoločnosť sa stávajú chudobnejšími.
Nanešťastie, aj v tejto oblasti sa spoločenské pravidlá nedokážu prispôsobovať zmene reality dostatočne rýchlo. Koniec 20. storočia zaznamenal obrovskú zmenu v charaktere organizácií z hľadiska druhu ich rozhodujúceho majetku. Čoraz viac sa rozmáhajú firmy, v ktorých podstatu tvorí majetok nehmotný (imidž, kontakty, vízia). Jeden z problémov spočíva v tom, že nie je jasné (ide o nový problém aj pre teóriu tzv. corporate governance), čo je ich nehmotným majetkom, ako ho treba chrániť a čo je vlastne krádežou.
Typickým príkladom sú politické strany, kde je rozhodujúci nehmotný majetok, a ktorých investormi sú nielen členovia, ale aj voliči. Ich členenie u nás je veľmi populárne, v súčasnosti už vyše dvadsať poslancov Národnej rady nepatrí do pôvodných straníckych košiarov. Ak si verejnosť nedokáže vytvoriť jasnú predstavu o tom, čo je ochrana nehmotného majetku - čo je korektný odchod zo strany a čo krádež majetku (mandátov, imidžu, kontaktov), hrozia podobné dosahy ako v spoločnostiach, ktoré sa nenaučili chrániť majetok hmotný.
Odchod z klasickej firmy budeme asi všetci považovať za korektný v dvoch prípadoch. Po prvé, ak z nej odídu spoluvlastníci (tí, ktorí investovali) a zoberú si majetok podľa toho, koľko investovali. Po druhé, ak z nej odídu tí, ktorí neinvestovali (zamestnanci) a nezoberú si nič, pretože odmenení boli už platom. Krádež má dve formy: prvú, odchod investorov, ktorí si berú viac, než vložili a druhú, odchod tých, ktorí neinvestovali, majetok si však berú. Ak stranu opúšťa skupina, ktorá vytvorila napríklad tretinu jej neviditeľnej hodnoty, z morálneho hľadiska si môže odniesť tretinu mandátov. Ak z nej odchádzajú tí, ktorí ju nevytvorili, nemali by mandáty brať vôbec.
Dobrou ilustráciou sú osudy HZDS. Jeho odtrhnutie od VPN bolo pomerne korektné. Vladimír Mečiar bol naozaj významným investorom VPN. Odchody z HZDS však postupne strácali charakter korektnosti. Medzi prvými ešte odišli tí, ktorí činnosťou preukázali, že investormi boli, neskôr odchádzali častejšie zamestnanci, ktorí si však brali majetok (mandáty) so sebou.
Zjednodušene: ak poslanec má, či mal, silnú a verejnosťou akceptovanú predstavu o straníckom programe, ktorá ho zreteľne odlišuje od kolegov v strane, je investorom a pri odchode si môže zobrať primeranú časť „majetku". Ak investorom nie je a pri odchode si berie mandát, je zlodejom. Vo vlastnom záujme by si „test korektnosti delenia strán" mala vždy urobiť nielen verejnosť, ale aj strany, ktoré by mali podľa jeho výsledkov postupovať napríklad aj pri schvaľovaní vzniku poslaneckých klubov. HZDS nie je totiž jediným subjektom, ktorý delenia zaznamenal. Stalo sa to, a možno aj stane, aj ďalším. Nie je pritom dôležité, či súhlasíme s programom strany, kradnúť sa jednoducho nesmie.
Výnimku môže tvoriť vari len situácia, keď sa materský subjekt rúti evidentne do „zločinných" aktivít. V oboch prípadoch však treba verejnosť/súd presvedčiť, že sledujeme vyšší morálny princíp: odňatím cudzieho majetku bránime spáchaniu väčšieho zločinu.
Autor: EUGEN JURZYCA(Autor je riaditeľom Stredoeurópskeho inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy INEKO)
