Skracujúci sa čas, ktorý mu zostáva na konečné rozhodnutie, emocionalizuje jeho vystúpenia nad obvyklú mieru. Bežné, štandardu sa nevymykajúce výroky Mikuláša Dzurindu komentoval prezident slovami: „Keď som ho počul v tej Markíze, až ma zatriaslo, ako sa pozrel na mňa cez obrazovku, lebo vedel, že ja sa pozerám." Potom sa pýtal, či sa tu budú znova cez médiá zastrašovať činitelia, čo bola otázka rečnícka, ale najmä neprimeraná. Je podivné, že človeka, ktorý o sebe hovorí, že sa „nikým nedal zastrašovať ani predtým a ani dnes", mohlo zatriasť už len to, ako sa na neho premiér pozrel cez obrazovku. Prezidenta veľmi rozrušili aj postupy predsedu parlamentu. Priskorým vyhlásením dátumu volieb vraj „sťažil život občianskym kandidátom" a návrh na zabezpečenie exprezidentov údajne využil „na akúsi predvolebnú kampaň, v ktorej ja zatiaľ nie som". Ide pritom o návrh, ktorý do parlamentu priniesol vedúci kancelárie prezidenta a riaditeľka jej legislatívneho odboru. Rudolf Schuster ešte stále trvá na tom, že sa nerozhodol, či bude kandidovať, hoci už pred týždňom súhlasil, aby petičný výbor začal pre neho zbierať podpisy. Hovorca Füle, ktorý oznámil, že „ak prezident získa potrebných 15-tisíc podpisov, tak bude kandidovať", musel po zásahu svojho zamestnávateľa vyhlásenie opraviť. Vraj až keď petičný výbor podpisy zozbiera, „pán prezident sa definitívne rozhodne, či sa bude o prezidentskú funkciu uchádzať".
Pár hodín, ktoré uplynuli, kým prezident opravil svojho hovorcu, stačili koaličným i opozičným stranám, aby sa zhodli, že ich Schusterova kandidatúra neprekvapila, lebo si ju dlhodobo pripravoval. Nech by sa prezident akokoľvek usiloval o dôstojný vstup do súťaže o hlavu štátu, už sa mu nepodarí. Na to, aby zvyšok svojho funkčného obdobia doviedol dôstojne k záveru, ešte stále šancu má.

Beata
Balogová
