Ak sa premiér nevie zmieriť s tým, že „vláda sa bude meniť podľa toho, ako sa zachce tomu alebo onomu poslancovi", mal by sa poobzerať po inom usporiadaní, než je parlamentná demokracia. Tá stojí na pravidle, že koalícia vo vláde sa má zodpovedať koalícii v parlamente. Na otázku, že „prečo sme si dali do koaličnej zmluvy, že zmeny pomerov v kluboch nezakladajú zmeny vo vláde", existuje iba jediná odpoveď - lebo ste sa báli, že dezercie by oslabili práve vás. Koaličná zmluva však nie je životná poisťovňa. Citovaná klauzula je navyše nezmyselná, keďže stojí na absurdnej ilúzii, že ak sa nejaké status quo v momente vzniku koalície zmluvne zveční, môže štyri roky odolávať nárazom politickej reality. Zavádzaním je dnes tento článok koaličnej dohody vôbec pripomínať. Aktuálny je totiž iný: „Koaličná zmluva zaniká (...) tiež v prípadoch, ak dôjde k takým zmenám subjektov, ktoré zakladajú zásadnú zmenu pomeru síl v NR SR". Ak sa Dzurinda (a SMK a KDH a ANO) tvári, akoby ďalej platila, je to jeho pokrytectvo, ale nie argument proti (PRIMERANÝM) nárokom Ivana Šimka. A je úplne ľahostajné, že Slobodné fórum „neprešlo parlamentnými voľbami". Ani SDKÚ neprešlo voľbami v roku 1998 a napriek tomu malo v prvej Dzurindovej vláde osem členov. Podmienky na vstup do koalície nekladie (nekládlo) Slobodné fórum, ale sedem-osem poslancov Národnej rady, bez ktorých sa nedá vládnuť.
Dzurinda si pletie dva rôzne zdroje politickej legitimity - mandát poslancov, ktorý patrí len im, a výsledok volieb, ktorý Šimkova skupina (a pred ním Tkáčova a traja poslanci ANO) svojvoľne zmenila. Posúdenie Šimkovho kroku je právom voličov, povinnosťou premiéra je rešpektovanie politickej reality. A vyhýbanie sa kuchynskej politológii, ktorou uráža poslucháčov.

Beata
Balogová
