Nie je pravda, že požiadavka na výmenu premiéra „spochybňuje právo SDKÚ nominovať predsedu vlády", čo spomína Ivan Mikloš. Nominačné právo je na funkciu, nie pre osobu. Primárne voľby, ktorých výsledkom sa oháňa Mikloš, sú vec vnútrostranícka, výber premiéra koaličná. Strany (potenciálnej) dohody sú si rovné a slobodné v rozhodovaní, ktorá persona je natoľko neprijateľná, že je nemožná spolupráca. Pre Mikuláša Dzurindu bol neprijateľný napríklad Jozef Tuchyňa ako nástupca Kanisa. Predseda vlády je iná váhová kategória, ale princíp je ten istý. Stranícka preferencia určitej osoby je jedna vec, prístup „buď tento, alebo nikto" druhá - a zničujúca.
Zavádzajúce sú tvrdenia, že „výmena premiéra znamená pád vlády a nové programové vyhlásenie" (Mikloš), resp. „ak vymeníme premiéra, nie je čo podporovať, lebo padne vláda" (Hrušovský). Pád vlády je fakt - ale v rovine ústavnej, ktorú obaja účelovo pletú s rovinou politickou. Keby sa našla politická zhoda („vôľa"), pád vlády je technický detail. Stačí jedna obálka, do ktorej sa zapečatí zmluva štyroch (piatich) subjektov o pokračovaní s identickým programom i skladbou vlády, len s iným premiérom. Po operácii by sa odpečatila - a hotovo. Prekážka nie je ani Rudolf Schuster (na ktorého možnú sabotáž poukazuje Mikloš), keďže končí 15. júna, dokedy sa dá zmluvou o budúcej zmluve udržať provizórium. Prekážka je iba jedna - SDKÚ.
Slobodné fórum povýšilo vzťah k jednej osobe nad všetky iné hľadiská, čo je zavrhnutiahodné, nie však dôvod na zahládzanie zodpovednosti SDKÚ, ktorá zaujala rovnakú polohu. Akurát v obrátenom garde - stavia Dzurindu nad koalíciu i krajinu.
