protestuje, že Dzurinda a SDKÚ vťahujú KDH a SMK do spoluzodpovedosti za situáciu, ktorá vznikla. Menej nápadne - to jest nie v každej druhej vete - sa vyviňuje aj Béla Bugár.
KDH a SMK naozaj nie sú prvostupňovým vinníkom. Na lavici hanby však majú vyárendované miesto. Hrušovský správne pripomína, že k dnešnému chaosu sme sa odpichli kauzou skupinka, ktorú založil a doviedol do smutného konca premiér. Nemal by len zamlčiavať zásadnú vec - do menšiny by koalícia sotva dospela, keby sa KDH i SMK správali v zlomových chvíľach dôraznejšie. Stačilo postaviť Dzurindu pred ultimátum, že osobné účty s riaditeľom NBÚ si nemôže vybavovať prostou väčšinou - a SDKÚ by mala dnes kompletný poslanecký klub a koalícia väčšinu. KDH i SMK však stotožnili zodpovednosť s alibizmom a bojácnosťou. Ovocím je Slobodné fórum a strata parlamentnej väčšiny. September bol o pevnosti charakterov a schopnosti odhadu primeraného rizika. Béla Bugár sa zastrájal, že „ak nás ministri za SDKÚ a ANO prehlasujú, bude z toho treba vyvodiť dôsledky". Kde zostali? Obaja lídri a ich strany sa mlčky prizerali, ako koaličný partner stráca príčetnosť a v amoku demoluje posledné zvyšky vlastnej dôveryhodnosti. Premiérov sľub, že nový riaditeľ NBÚ už povstane z dohody, dokonca ocenili a farizejsky vydávajú za svoj úspech. Hrušovský i Bugár dodnes ignorujú havarijnú situáciu v SIS i výpoveď na prokuratúre, ktorá vnáša do kauzy skupinka definitívne jasno a vyzlieka oznamovateľa-premiéra donaha.
Spoluzodpovednosť KDH a SMK na koaličnej kríze je vysoká a nepremlčateľná. Nie je o zneužívaní moci, „iba" o zbabelosti, bezzásadovosti a neschopnosti s mocou nakladať.
