Kľúčovým bodom sváru medzi Lipšicom a poslancami bolo tentoraz dôkazné bremeno, ktoré poslanci preniesli z preverovanej osoby na prokurátora. Argumenty, že inak zákon skončí na Ústavnom súde a jeho obete v Štrasburgu, majú veľa spoločného. Spor o dôkaznú ťarchu je však zástupný a aj farizejský - otočené dôkazné bremeno je napríklad aj v návrhu antidiskriminačného zákona, kde ani SMK, ani ANO, ani SDKÚ, ani HZDS vôbec neprotestujú.
Zákon o preukazovaní majetku je neprijateľný samotnou filozofiou. Vlastnícke právo je druhé najzákladnejšie - hneď po práve na život. Ak sa má niekomu odňať majetok, musí na to byť nespochybniteľne legitímny dôvod. Takým nie je a nikdy nebude neschopnosť preukázať pôvod majetku. Robert Fico hovorí, že každý vie zdokladovať aj tisíc korún. Hlboký omyl - sú aj ľudia, ktorí ani netušia, aký je ich majetok. Jednoducho ich to nezaujíma, alebo nemajú čas ho počítať. Legitímnym dôvodom, aby štátna moc šikanovala bezúhonných občanov, nie je ani fakt, že po Slovensku behajú stáda tunelárov a zlodejov. To nie je problém slobodného občana, ale práve štátu, ktorý svoju neschopnosť pochytať gaunerov nemôže nahradiť policajnou kontrolou. Ako príde slušný človek k tomu, aby sa naháňal po prokuratúrach a súdoch? Štát musí preukázať občanovi, že za krvavé dane, ktoré násilím vyberá, dokáže naháňať zlodejov. Nie občan štátu, že nekradol.
Daniel Lipšic kedysi kritizoval stíhanie tzv. verbálnych deliktov. Jeho korunným argumentom bolo, že sloboda slova je vyššou hodnotou ako city tých, ktorých sa prejav dotkol. Je preto záhadné, ako práve on dospel k takému brutálnemu útoku na inú základnú slobodu. Hanbou slovenskej demokracie je už to, že zákon o preukazovaní majetku sa dostal do druhého čítania. V treťom naozaj nemá čo hľadať.
