František Mikloško začal svoju prezidentskú kampaň prognostickými cvičeniami: Vláda má už veľmi krátku životnosť, Vladimír Mečiar ju podrží, ale iba do volieb, keďže si nechce nikoho pohnevať. Potom vypukne neľútostný konflikt medzi SDKÚ a Slobodným fórom, lebo pre oba subjekty niet dosť miesta pod slnkom. A tak ďalej - Mikloškovou predvolebnou témou je smutná budúcnosť koalície.
Kandidát KDH nezačína dobre. Toto je politický bulvár, nie parketa do súťaže o post hlavy štátu. Expertov na koalíciu sú mraky a každý si melie svoje. Veď je to také nezáväzné - o mesiac si aj tak nikto nespomenie, čo kto natáral. Zvoniť na senzácie je to najlacnejšie - a pritom veľmi omylné. HZDS hrá na viacerých frontoch, ide mu predovšetkým o prelomenie izolácie. Prečo by prestali podopierať koalíciu po prezidentských voľbách, či po 1. máji? Aký by z toho mali úžitok? Sňať kliatbu z HZDS, doma a v očiach Západu, môžu jedine strany koalície, nie Robert Fico. Tým je daná strategická línia hnutia a taktické manévre dneška ju len výstižne ilustrujú. A prečo by sa Šimko s Dzurindom pustili po vstupe do únie do seba ešte ostrejšie ako dnes? Ktorému z nich asi tak vyhovujú predčasné voľby? Existuje taká politická pozícia, v ktorej by Šimko a jeho šesť ľudí vážili viac ako dnes?
Lacné proroctvá, publikum sa chveje, ale sneh ich odveje. To nemôže byť agenda prezidentského kandidáta. František Mikloško, ak nechce byť v súťaži za úplného outsidera, má jedinú tému - prvý nekomunistický prezident. O ničom inom v kampani rozprávať ani nesmie. Nie „Dobrý deň, Slovensko" a veštenie z gule, ale vytvorenie kontrastu medzi sebou a hlavnými favoritmi. Antikomunizmus a prerušenie kontinuity komunistických hláv je to jediné, čo môže Mikloško skúsiť, ak nechce byť kulisou. Od svojich konkurentov sa neodlíši mediálnymi proroctvami, ale politickou a občianskou minulosťou. Kampaň s iným posolstvom bude len márnením času a energie.
