Voliť a byť volený je základné občianske právo. Vo formálne demokratických krajinách sú voľby jediným legitímnym spôsobom, ako sa občania môžu priamo podieľať na rozhodovaní o tom, kto bude v krajine určovať pravidlá hry - zákony - a rozhodovať o tom kam, na čo a cez koho pôjdu verejné financie.
Presne o vplyv na pravidlá hry a verejné financie ide napokon aj množstvu mimovládnych organizácií. Napriek tomu každé voľby na Slovensku v poslednom čase vyvolávajú u niektorých ich lídrov otázky, či majú ľudia z „mimovládok" kandidovať, alebo nie. Na komunálnej a regionálnej úrovni táto otázka zatiaľ nezaznieva preto, že obrovská centralizácia moci a bohatstva krajiny v rukách bratislavských politických elít robí z miestnych a regionálnych volieb zatiaľ len malé folklórne slávnosti. A tiež preto, že zákony tu umožňujú kandidovať nezávislým. Zato pri voľbách parlamentných a prezidentských sa táto otázka vynára znova a znova. Zákon o voľbách do NR SR umožňuje kandidovať len stranám, nie nezávislým občanom.
Volebný zákon v reálnej aplikácii urobil na Slovensku z demokracie systém vlády strán a ich sekretariátov. Partokratické status quo umocňuje aj tým, že (po pôvodných porevolučných 3 percentách) zaviedol 5-percentné kvórum ako minimum na vstup strany do NR SR. Keďže ho možno dosiahnuť len za silnej prítomnosti strany a jej lídrov v médiách, je mediokracia druhou základnou črtou slovenskej degenerácie demokracie. A hranica by už určite bola dávno zvýšená na 10 alebo viac percent - našťastie sa na vláde vždy podieľali strany ako SNS, ZRS, SOP, SDĽ, alebo dnes i SDKÚ, KDH či ANO. Tieto strany si boli (sú) dobre vedomé, ako málo stačí, aby sa prepadli aj pod 5 percent.
Paradoxne práve bez kontroly médií ťažko dosiahnuteľná hranica 5 percent vytvára pre známych aktivistov mimovládnych organizácií aspoň minimálny priestor kandidovať „ako hostia" strán, ktoré dúfajú, že verejne známa osobnosť na kandidátke im môže pomôcť prekročiť vysnívaných 5 percent. Nádej, že sa to raz môže podariť, narastá s tým, ako klesá polarizujúci strach z moci HZDS a narastá dezilúzia z „good guys", ktorých sme v rokoch 1998, 1999 a 2002 museli voliť, aby sme sa zbavili rizika, že krajina vypadne z európskeho civilizačného rámca.
Domnievam sa, že mimovládni aktivisti majú nielen právo, ale aj mravnú povinnosť uchádzať sa o priazeň voličov. Ak necháme o zákonoch a verejných rozpočtoch rozhodovať ľudí, ktorí do politiky vstúpili len preto, aby boli pri privatizácii a verejných zákazkách, nemôžeme očakávať nič iné, než to, čoho sme denne svedkami. Stáť akoby bokom a kritizovať situáciu bez účinnej snahy zmeniť ju je to isté, ako byť súčasťou problému. A hlavne: nevystavuje to naše mimovládne organizácie a ich lídrov testu nezávislosti - nezávislosti od prianí donorov, vládnucich strán a vlastníkov médií.
Netvrdím, že každý aktivista, ktorý to myslí so spoločenskou zmenou vážne, sa má zajtra zaregistrovať ako kandidát na verejnú funkciu. Nečakám to od otcov a matiek malých detí, nečakám to od ľudí, ktorí vedia, že vidieť rozkrádanie verejných statkov a nemať efektívnu možnosť zabrániť mu (hoci aj sedím v zastupiteľstve či parlamente) je na ich žalúdok priveľa. Očakávam však úprimnú analýzu vlastného postoja k otázke kandidovania - a na jej základe maximálnu podporu pre tých, čo na svoje plecia berú bremeno vzdoru proti partokracii.
Nevidím inú cestu k slušnejším stranám a k slušnejšej politike, než tento často donkichotský vzdor. V tejto chvíli sú hlavným bojiskom tohto zápasu prezidentské voľby a hlavným aktérom Martin Bútora.
Ak by v nich aj nezvíťazil, jeho kandidovanie má význam ako morálne gesto, ako výzva zhnitému systému a ako reálny príspevok k vyššej kvalite spoločenskej diskusie v krajine.
Autor: JURAJ MESÍK(Autor je konzultantom vo Washingtone, pôsobil v treťom sektore)
