Sotva. Východná Európa je totiž svedkom oživenia týchto strán - najzlovestnejším príznakom sa stali úspechy nacionalistických radikálov v nedávnych voľbách v Rusku a Srbsku.
Navyše oslabenie krajnej pravice v západnej a strednej Európe si vyžiadalo vysokú cenu: tradičné politické sily boli nútené prevziať časť jej slovníka a agendy. Veľa umiernených politikov a strán teraz obhajuje protiprisťahovaleckú politiku, je skeptickejších proti európskej integrácii, prípadne uplatňuje istú formu antisemitizmu, ktorú vydáva za kritiku izraelskej politiky.
Extrémistické strany sa dostali na okraj aj vďaka svojej slabej pozícii v celoeurópskej politike. Voliči v Taliansku, Francúzsku, Holandsku či Rakúsku, teda v krajinách, kde takéto strany vzbudzovali najväčšie obavy, si postupne uvedomili, že tradičné demokratické sily v Európe umožnia extrémistom len obmedzený vplyv v Európskom parlamente a ďalších inštitúciách únie. Niektoré z týchto strán, napríklad rakúski Slobodní Jörga Haidera či talianski postfašisti Gianfranca Finiho boli nútení svoj radikalizmus zmierniť po vstupe do vládnych koalícií.
Zatiaľ čo západoeurópsky extrémizmus vyvolávala xenofóbia podnecovaná najmä obavami z prisťahovalectva, rozšírením Európskej únie a tlakmi globalizácie, xenofóbny radikalizmus na európskom východe má príčiny inde. Volebné úspechy Srbskej radikálnej strany Vojislava Šešelja či ruských nacionalistických strán, rovnako ako silná pozícia Strany veľkého Rumunska Vadima Tudora, pramenia prevažne z kombinácie zúrivého nacionalizmu a tlakov vyplývajúcich z modernizácie.
Tieto krajiny kráčajú s istým oneskorením v stopách niektorých postkomunistických štátov, kde nacionalistické či populistické strany, ako napríklad HZDS Vladimíra Mečiara, spomalili pred desiatimi rokmi demokratizáciu a reformu. Aj vo väčšine krajín, ktoré sa v máji stanú členmi EÚ, bol politický radikalizmus a nacionalizmus neutralizovaný za cenu toho, že ho do určitej miery prijali za svoj tradičné politické strany.
A tak dnes možno počuť miernejšiu verziu nacionalistických, euroskeptických či xenofóbnych sloganov od strán, ako je česká ODS alebo maďarský Fidesz - v obidvoch prípadoch ide o najväčšie opozičné sily. Inými slovami, jazyk a agendu, ktoré pôvodne patrili krajne pravicovým stranám, si dnes osvojil politický mainstream.
Rusko, Srbsko a Rumunsko majú pri potlačovaní extrémistov zrejme pred sebou ťažšiu cestu. Po prvé, na rozdiel od strednej Európy im chýbajú západné politické a filozofické tradície. Úzke vzťahy s pravoslávnymi cirkvami ukovali štátne náboženstvo, ktoré prispelo k vytvoreniu silného pocitu národného mesiášstva. Nacionalisti v Rusku, Srbsku a Rumunsku tak čerpajú z hlboko zakoreneného presvedčenia, že ich národy majú zvláštne historické poslanie. Po druhé, keďže pretrváva tradične silná úloha štátu, demokratické rozdelenie moci a úsilie o nastolenie vlády zákona sú tu pomerne novým javom, zostávajú tu silné a korporativistické tendencie, typické napríklad pre taliansky fašizmus v 30. rokoch minulého storočia.
Medzi Ruskom, Srbskom a Rumunskom však existujú významné rozdiely. Rumunsko je kandidátom na vstup do EÚ v roku 2007 a prístupový proces má na rumunskú politiku zmierňujúci efekt. Dva milióny etnických Maďarov, ktorí sú hlavným politickým terčom rumunských nacionalistov, predstavujú most k únii. Nádej na členstvo v nej dáva umierneným rumunským politikom a verejnosti silný impulz, aby nepodľahli sentimentom. V Srbsku a Rusku bola - z odlišných dôvodov - ranená národná hrdosť. Rusko takmer úplne stratilo postavenie superveľmoci, Srbsko bolo v roku 1999 hlboko pokorené s NATO.
Medzinárodné spoločenstvo, najmä EÚ, môže poskytnúť len málo stimulov, aby v týchto dvoch krajinách povzbudili umiernenú politiku. Skúsenosti priemerných Rusov s reformami po páde komunizmu boli navyše až dosiaľ skôr negatívne. Väčšina Rusov si síce zrejme uvedomuje, že komunisti už ich krajinu „nespasia", ale mnohí z nich stavajú na poloautoritatívnu vládu a obrodenie vyvierajúce z tradičných ruských hodnôt. Také spojenie však zostáva ďalším smrteľným pokušením modernej politiky.
© Project Syndicate
Autor: JIŘÍ PEHE(Autor bol hlavným politickým poradcom prezidenta Václava Havla, je politickým analytikom a riaditeľom Newyorskej unive
