Súbežne so vznikom nových káuz takéhoto typu klesá záujem o účasť vo voľbách a zároveň sa zvyšuje frustrácia a znepokojenie nad celkovým vývojom. Príkladom je spor Šimko verzus Dzurinda. Obe strany doslova hazardujú s poslednými pozostatkami dôvery občanov k politickej reprezentácii. Osobný spor a zrážka záujmov dvoch silných osobností v jednej strane sa preniesli ich vinou na celospoločenskú úroveň. Z tohto jedného sporu sa nakoniec stal problém budúceho smerovania štátu. Správanie, v ktorom ani jedna strana nemieni obmedziť svoje mocenské ambície, vysvetľujú konštatovaním, že ide o hodnoty. Nebude neopodstatnené domnievať sa, že si SDKÚ aj Slobodné fórum vinou obrovskej taktickej hrúbky podpísali ortieľ smrti.
Myslí si Ivan Šimko, že sa budú voliči rozhodovať len na základe toho, ako sa predseda vlády správal k exministrovi obrany? Alebo „sadnú na lep" argumentácii o necitlivých reformných krokoch vlády? Verí, že miernym priklonením sa k Ficovej rétorike osloví širší okruh voličov?
Spor však poodhaľuje aj vážne slabiny v slovenskom politickom systéme. Ten prežíva časy najvyššej fragmentácie od roku 1989. Štiepenie strán má mať podľa politológov v priebehu procesu tranzície (teda počas prechodu od diktatúry k demokracii) klesajúcu tendenciu. Na Slovensku je presne opačná situácia, podľa môjho názoru vinou nedostatkov v ústavnoprávnom vymedzení politického systému.
Diskusiu o zmene systému na kancelársky začal za svojej „najlepšej" éry Vladimír Mečiar, pokračoval úvahami o zmene pomerného volebného systému na väčšinový, predseda Smeru Fico zasa túžil po akomsi zmiešanom volebnom systéme. Obaja vyslovovali názory korešpondujúce so stavom ich preferencií. Takúto snahu o zvýšenie si možnosti podieľať sa na moci možno považovať za prirodzenú. Lenže na väčšinový, a už vonkoncom nie kancelársky systém nie je naša politická scéna pripravená.
Stále je len minimum strán, ktoré spájajú skutočné hodnoty, politikov skôr spájajú do „košiarov" spoločné záujmy. Väčšinou prevažujú záujmy ekonomické, ktoré idú ruka v ruke so záujmami politickými (je to ten lepší prípad, keď popri osobných cieľoch badať i úsilie hájiť záujmy krajiny), ale sú aj prípady, v ktorých je všetko redukované len na vlastné ambície zaobalené do populistických fráz.
Ako teda zastaviť toto štiepenie? Prvým, určite prospešným krokom, by bolo implementovanie takej zásady, ktorá by znemožňovala poslancovi po vystúpení zo strany naďalej zotrvať v parlamente. Každý, kto ide do volebného zápasu a do strany, vie čo robí, vie, k akým hodnotám sa hlási a čo ho so stranou spája. Všetky odchody poslancov zo strán boli od začiatku až po kauzu Šimko sprevádzané nie nesúhlasom s politikou tých-ktorých strán, ale sklamaním z neuspokojenia mocenských ambícií.
Kým takejto podmienky niet, trvá nestabilita a utvára sa živná pôda na úspech dočasných populistických catch-all strán, ktoré sú len výťahom k moci pseudopolitikov.
Autor: JURAJ FILO(Autor študuje politológiu na Trnavskej univerzite)
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
