Ak by bol prijatý návrh na zmenu ústavy v časti týkajúcej sa poslaneckej imunity (návrh poslanca ANO Drgonca, ktorý by znemožnil občianskoprávne stíhanie poslanca za výroky v parlamente - pozn. red.), znamenalo by to zároveň aspoň jednu z nasledujúcich dvoch možností. Tá prvá spočíva v tom, že ústavodarca je presvedčený o nespôsobilosti vecne a miestne príslušných súdov vykonávať spravodlivosť vo veciach týkajúcich sa ochrany osobnosti. Inými slovami, súdy nie sú dosť nezávislé a/alebo kvalifikované na rozhodovanie o žalobných nárokoch smerujúcich proti členom konkrétnej 150-člennej skupin(k)y.
V skutočnosti nepredpokladám, že ústavodarca stratil dôveru v spôsobilosť súdov rozhodovať o ochrane osobnosti. Platí teda druhá možnosť: ústavodarca je presvedčený, že súčasťou poslaneckého mandátu má byť aj právo zasiahnuť bez občianskoprávnych následkov do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, súkromia, mena a prejavov osobnej povahy kohokoľvek.
Inými slovami, okrem ďalších výsad majú mať poslanci aj možnosť povedať o komkoľvek (a občas dokonca pred televíznymi kamerami) akúkoľvek nehoráznu lož bez toho, aby si za svojím slovom museli stáť a pokúsiť sa preukázať jeho váhu pred nezávislým arbitrom. V zmysle navrhovanej úpravy by totiž poslanec mohol kohokoľvek obviniť z toho, že je prachsprostým zlodejom, pedofilom alebo „dobrým podnikateľom-mečiarovcom", zatiaľ čo všetkým ostatným by táto „sloboda prejavu" zostala zachovaná len pod hrozbou adekvátnej a násilím štátu vynútiteľnej sankcie.
Neupieral by som dotyčnému návrhu istú logiku, ak by sa nemožnosť občianskoprávnej ochrany vzťahovala len na osočujúce výroky poslancov týkajúce sa ich samotných. V takom prípade by disciplinárna právomoc Národnej rady naozaj mohla stačiť. Nech si medzi sebou vynadajú trebárs aj do starých (ch)ujov, nikoho to dnes už ani neprekvapí, ani neurazí. Nedá mi však nepripomenúť, že jednou z kľúčových vlastností slobody prejavu a iných základných slobôd je rovnosť prístupu k nim.
V celostnej perspektíve bude prípadné prijatie spomínaného návrhu znamenať ďalšie rozšírenie priestoru pre neviazané pôsobenie štátnych orgánov na úkor súkromnoprávnej ochrany tých, ktorých tieto orgány zastupujú. Miera tejto ochrany a jej efektivita sú pritom kľúčovými ukazovateľmi kvality právneho štátu a legitimity štátnej moci ako takej.
Ak sa táto donebavolajúca trúfalosť stane súčasťou spoločenskej zmluvy občanov tohto štátu, bude to znamenať, že okrem slušnosti sme už rezignovali aj na možnosť brániť sa jej základnému nedostatku.
Autor: RADOSLAV PROCHÁZKA(Autor je ústavným právnikom)
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
