Príprava nového volebného zákona pokročila - poslanci už posunuli vládny návrh do druhého čítania. Samozrejme, ozýva sa mnoho kritických hlasov k jednotlivým ustanoveniam. Samozrejmé už nie je to, že sa táto diskusia týka iba menej podstatných záležitostí, napríklad počtu volebných obvodov. Spomeňme si na dlhé rozpory okolo počtu VÚC. V pozadí hádok unikala podstata problému, čoho výsledkom je dnes často nejasné rozdelenie kompetencií. Do podobnej situácie sa dostávame opäť.
Mimo pozornosti verejnosti ostala požiadavka na volebnú kauciu vo výške pol milióna korún, ktorú musí zložiť každý kandidujúci subjekt. Problém tkvie v tom, že táto kaucia sa vracia len tým stranám a hnutiam, ktorých volebný výsledok presiahne zisk tri percentá odovzdaných hlasov. Zámer počíta s tým, že sa táto suma odradí rôzne často až komické subjekty. Bolo by dôstojnejšie, ak by takéto strany nekandidovali, ale spôsob, akým to návrh zákona dosahuje, je už za hranicami demokracie.
Nie som oprávnený posudzovať ústavnosť zákonov, ale je evidentné, že princípy spravodlivosti sú narušené. Pre strany, ktoré sú dnes v parlamente a od štátu dostali desiatky miliónov korún, nie je problém zaplatiť pol milióna. Malé neparlamentné strany si však podobný risk dovoliť nemôžu.
Jasným cieľom volebnej kaucie je teda zachovať súčasný parlamentný status quo a vytvoriť akýsi klub vyvolených, do ktorého sa len tak ľahko nikto nedostane. Snaha o vybudovanie takejto partokracie však prehliada jeden fakt. Môžu byť aj strany, ktoré im nechcú odhryznúť z koláča. Chcú len upozorniť na isté problémy a jediný spôsob ich medializácie je počas volebnej kampane.
Čo sa dnes javí ako užitočný krok, môže zajtra znamenať katastrofu. Získame síce dôstojnejšiu volebnú kampaň bez revolučných robotníckych strán, ale cena, ktorú zaplatí demokracia za ich elimináciu, je privysoká.
Autor: MICHAL PÁLINKÁS(Autor je študentom Právnickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe)

Beata
Balogová
