ne dospieť k tomu, aby sa SF dostalo do vlády tak, že Mikuláš Dzurinda bude naďalej premiérom". Šimkovo fórum by muselo ustúpiť z vyhlásenia, že nevstúpi do vlády, v ktorej je Dzurinda premiérom, a predseda vlády by musel skončiť s rečami, že vo vláde nie je žiadne miesto voľné. Aj keď obaja na to možnosti majú, problémom je „politická vôľa".
Ivan Šimko viackrát povedal, čo SF na premiérovi prekáža. Predovšetkým to, že uplatňuje mocenskú politiku, zneužíva exkluzívne informácie a na jeho rozhodnutia má vplyv klientelistické pozadie. Otázka znie, či strana, ktorá také niečo hovorí o predsedovi vlády, môže bez problémov poslať svojho človeka do kabinetu. Bez problémov určite nie, ale môže - ak by to zdôvodnila argumentom, že vstúpila do vlády, aby sa v nej pomer síl vyrovnal, takže o dôležitých a strategických záležitostiach bude rozhodovať konsenzom. Tým by sa mnohé z toho, čo fóru na premiérovi prekáža, muselo stať minulosťou. Dzurinda síce hovorí, že nejde na stretnutie so Šimkom s prázdnymi rukami, ale vyhlasuje, že požiadavku na rekonštrukciu vlády považuje za nemiestnu. Aj on by mohol ustúpiť a urobiť z núdze cnosť. Povedať, že aj keď sa s názorom partnerov nestotožňuje, je ochotný mu vyhovieť, lebo pre SDKÚ je dôležitejšie plnenie vládneho programu ako posty a mocenské pozície. Zatiaľ však nič nenasvedčuje tomu, že premiér považuje situáciu za vážnu. Zjavne predpokladá, že SF sa napokon zľakne vlastnej odvahy a cúvne pred svojimi možnosťami.
Predseda SDKÚ chce dovládnuť a Šimko nechce byť hrobárom tejto koalície. Po každom ich bezvýslednom stretnutí sa zvyšuje pravdepodobnosť, že práve z nechceného chleba dostanú najväčší krajec.
