Pri tejto príležitosti vydáva TASR jeho profil.
Šéf izraelskej diplomacie Šimon Peres sa narodil 16. augusta 1923 v poľskom Wolozyni (dnes Bielorusko) ako Šimon Perski, no už v roku 1934 sa s rodinou presťahoval do Tel Avivu na Britmi kontrolovanom území Palestíny (dnes Izrael). Jeho starí rodičia zahynuli v nacistických táboroch smrti.
Na území dnešného Izraela potom Peres študoval na poľnohospodárskej škole Bena Šemena a bol jedným zo zakladateľov kibbutzu Alumot v údolí Jordánu. Pracoval v ňom ako pastier, poľnohospodár, publicista, ale aj ako správca. V roku 1943 ho zvolili za tajomníka mládežníckej organizácie Hanoďar Haďoved, blízkej federácii odborov. Pred založením židovského štátu (1948) slúžil od roku 1947 vo vojskách židovskej skupiny Hagana, predchodca dnešnej armády Štátu Izrael, kde zastával vedúce funkcie. Počas izraelskej vojny za nezávislosť v roku 1948 bol Peres veliteľom námorných síl nového štátu. Následne pôsobil v rôznych funkciách na ministerstve obrany. Úzko spolupracoval s francúzskou vládou, s pomocou ktorej sa v Izraeli podaril vybudovať zbrojársky priemysel a vznikol jadrový program štátu.
V roku 1959 zvolili Peresa za poslanca izraelského parlamentu (Knesetu), kde zastupoval robotnícku stranu Mapai. V rokoch 1959-1965 bol zástupcom ministra obrany. V roku 1965 nasledoval Davida Ben-Guriona do novej strany Rafi, v roku 1968 sa však od neho odklonil a pokúsil sa o spojenie Mapai, Rafi a ostatných robotníckych strán do zjednotenej Strany práce. V roku 1969 bol ministrom pre prijímanie imigrantov a v rokoch 1970-1974 ministrom pre dopravu a komunikácie. V roku 1974 ho vymenovali za ministra informácií a neskôr toho istého roku za ministra obrany (do roku 1977). Najvýznamnejšou udalosťou jeho pôsobenia na ministerstve bola záchranná misia počas únosu lietadla Air France do ugandského Entebbe (1976).
V roku 1977 sa súčasný izraelský minister zahraničných vecí stal predsedom Zoskupenia práce a v roku 1984 sa stal predsedom vlády národnej jednoty až do roku 1986, v rokoch 1986-1988 pôsobil ako vicepremiér a minister zahraničných vecí. V roku 1978 ho zvolili za predsedu Socialistickej Internacionály. V rokoch 1988-1990 zastával v ďalšej vláde národnej jednoty post podpredsedu a ministra financií. Peres bol lídrom Strany práce od roku 1977 do roku 1992. Od roku 1992 bol opäť šéfom izraelskej diplomacie. V roku 1993 vyjednal spolu s premiérom Jicchakom Rabinom kľúčové mierové dohody z Oslo s Organizáciou za oslobodenie Palestíny (OOP) Jásira Arafata, začo všetci traja v roku 1994 dostali Nobelovu cenu mieru. Po atentáte na premiéra Rabina v novembri roku 1995 sa stal ministerským predsedom a ministrom obrany, v roku 1996 však prehral volebný súboj s lídrom strany Likud Benjaminom Netanjahuom. V roku 1997 ho vymenovali za ministra regionálnej spolupráce vo vláde premiéra Ehuda Baraka. A v roku 2000 kandidoval na funkciu prezidenta krajiny, no porazil ho politik Likudu Moše Kacav. V marci tohto roku sa stal členom vlády Ariela Šarona ako vicepremiér a minister zahraničných vecí.
Šimon Peres je ženatý s manželkou Soňou, s ktorou má dvoch synov a dcéru.
