Zöpel, ktorý nesplnil svoj sľub o tom, že začne rokovania o odškodnení obetí, začína svoju dnešnú správu o snahe slovenských židov dosiahnuť od Nemecka odškodnenie, nemecká agentúra DPA.
Podľa predsedu židovskej obce na Slovensku Františka Alexandra v prípade deportovaných slovenských židov ide o jednu z najcynickejších akcií druhej svetovej vojny - obete si museli za svoju smrť vopred ešte aj zaplatiť. Jestvujú o tom historické dokumenty. V roku 1942 bolo deportovaných do táborov smrti celkom 57.837 slovenských židov. Väčšina z nich bola ihneď po príchode do koncentračných táborov zavraždená. Po vojne sa prihlásilo len okolo 300 ľudí, ktorí to prežili.
Podľa dohody nacistického Nemecka so slovenským fašistickým režimom na čele s kňazom Jozefom Tisom bolo za každého odsunutého slovenského žida Nemcom zaplatených 500 ríšskych mariek. Táto "odmena vypísaná na hlavu zločinca" bola oficiálne deklarovaná ako náklady na "preškolenie" a za údajné "osídlenie" na Východe. Slovensko za to dostalo oficiálny prísľub, že Nemci židov nebudú vracať a nebudú si robiť žiadne nároky na ich majetok.
Písomné dokumenty, ktoré objavili po vojne, dokladajú rozsah a tok peňazí. Cez oficiálny účet za tovar bolo prevedených do Nemeckej ríšskej banky viac ako 17 miliónov ríšskych mariek. Výdavky na deportácie boli "financované" tak, že sa zabavoval majetok obetí.
Až do dnešného dňa stroskotali všetky pokusy o vrátenie aspoň časti týchto ukradnutých peňazí. Preto zástupcovia židov podali pred nedávnom žalobu na nemeckú vládu. Na Krajinskom súde v Berlíne by sa malo prvé pojednávanie v tejto záležitosti uskutočniť v marci.
"Nemali sme žiadnu inú možnosť. Toto nie je len právny, ale aj morálny problém, za ktorý nesie koniec koncov zodpovednosť Nemecko," hovorí Alexander, ktorý je sám synom obete holokaustu. Pokiaľ ide o žalobu, v prvom rade nejde o osobné odškodnenie: "Peniaze súrne potrebujeme na údržbu viac ako 700 cintorínov a rozpadávajúcich sa synagóg, alebo na prevádzku útulkov pre tých, ktorí prežili holokaust."
Podľa údajov Rainera Arzingera, ktorý zastupuje slovenskú židovskú obec, sa teoretické nároky na vrátenie týkajú dnes sumy približne 150 miliónov mariek. O celú túto čiastku sa však nebojuje, ide skôr o záujem dosiahnuť politické riešenie. Podľa neho je to však jasný prípad "neoprávneného obohatenia sa". Podľa advokáta sa platby vyžadovali neoprávnene, pretože sa dohoda z roku 1941 priečila dobrým mravom a právny vzťah z nej vyplývajúci je neplatný.
Arzinger nazval protiargumenty žalovanej strany "priamo provokatívnymi a ignorantskými". V odmietnutí žaloby spochybňuje advokátska kancelária poverená nemeckou vládou nielen oprávnenosť slovenských židovských obcí zastupovať žalujúcu stranu, ale dokonca tvrdí, že v Berlíne sa ani po starostlivom hľadaní nenašli žiadne dokumenty, ktoré by potvrdzovali tvrdenia žaloby.
To je viac ako "svojrázne", hovorí Arzinger a poukazuje na originálne pramene z politického archívu nemeckého ministerstva zahraničných vecí, ktoré sú pripojené k žalobe. Argumentáciu vládnych advokátov o tom, že ide o "individuálne nároky" zavraždených, považuje Arzinger za priamo cynickú. Veď ako by si mali mŕtvi uplatniť svoje nároky?, pýta sa pobúrený Arzinger.
Páchatelia zločinov často také problémy nemali. Krátko pred skončením vojny rozbil povestný prisluhovač SS Alois Brunner židovské podzemné hnutie odporu na Slovensku a dal deportovať 12.000 ľudí do Osvienčimu. Anni Brunnerová, žena tohto spolupracovníka Adolfa Eichmana, ktorý sa ukryl v Sýrii, sa súdila o svoj hnuteľný majetok a v roku 1956 jej súd dal za pravdu. Podľa zistení historikov išlo pritom o predmety, ktoré boli ukoristené pri deportáciách židov zo Slovenska a iných krajín, uzatvára svoju správu nemecká agentúra DPA.
