Chudobní i bezdomovci sú postihnutí materiálnym i sociálnym hendikepom, preto je ich stratégia prežitia hodná poznania v záujme pomoci.
Konštatuje to vo svojej práci etnologička Nina Beňová z SAV dokazujúc, že bezdomovectvo znamená nielen stratu domova, ale aj sociálnych a emocionálnych vzťahov človeka k človeku, vrátane rodinných alebo priateľských. Všetkých bezdomovcov však nemožno vnímať zjednodušenou optikou ako lenivcov, opilcov alebo mentálne retardovaných jedincov žijúcich na úkor väčšiny spoločnosti z ich daní. Za chybu považuje Beňová, že slovenský právny poriadok pojem bezdomovec nepozná, čo spôsobuje mnohé nejasnosti a problémy riešenia ich situácie. Etnografia sa doteraz viac zaujímala o žobrákov alebo tulákov, čo sa nekryje bezozvyšku s charakteristikou bezdomovcov, dodáva.
Početnosť nesúrodej komunity bezdomovcov na území hlavného mesta SR Bratislavy sa rôzni, odhady sa pohybujú okolo počtu 3000, aj keď policajná akcia zorganizovaná magistrátom v roku 2003 našla iba 187 osôb. Alarmujúcim a zdokumentovaným však zostáva fakt, že v zime 2002/2003 zomreli následkom omrzlín asi dve desiatky ľudí bez domova, pripomína Beňová. Bezdomovectvo je zreteľné aj v ďalších mestách, napríklad Nitre, Žiline, Banskej Bystrici a v Košiciach.
Rozhovory s bezdomovcami utvrdili autorku odbornej práce, že netvoria súrodú skupinu, aj keď ich spoločnosť tak vníma. Ich spoločným záujmom je predovšetkým získať bývanie. Malý prieskum medzi predajcami časopisu Nota Bene - vychádza z iniciatívy občianskeho združenia Proti prúdu a predávajú ho bezdomovci ukázal, že takmer tretina z nich žije v ubytovniach, štvrtina na ulici, menej ako pätina v opustených objektoch a výrazne menej ako desatina u známych.
Bezdomovecké prístrešky, bez akéhokoľvek prístupu k elektrine, pitnej vody a sociálnym zariadeniam častokrát úporne bránia pred prišelcami v zmysle práva silnejšieho. Výnimočné nie je zabývanie sa v teplovodných kanáloch, pivniciach, polozbúraných hospodárskych stavbách, na cintorínoch alebo v záhradných chatkách. Výrazným posunom sú v tomto smere ubytovne alebo nocľahárne, ktoré však svojimi obmedzeniami nevyhovujú vždy celému spektru bezdomovcov pre nutnosť mať istú finančnú hotovosť alebo platnú pracovnú zmluvu.
Beňová konštatuje, že paušálne posudzovať niekoho, či sa vie alebo nevie o seba postarať sa nedá. Pri zamestnávaní bezdomovcov prevažujú príležitostné práce, častokrát ich však zneužívajú zamestnávatelia. Zber papiera alebo iných druhotných surovín a vyberanie kontajnerov je najčastejšie viditeľným spôsobom prežitia bezdomovcov. K nim treba prirátať aj pouličné zabávanie hrou na hudobnom nástroji a žobranie. Výskum ukázal, že aj v tejto komunite sa uplatňuje systém výpalného za ochranu a kupliarstvo.
Pre väčšinu bezdomovcov však žobranie znamená veľké poníženie, konštatuje autorka výskumu. Ocenila v ňom aj snahu inštitúcií zabezpečujúcich pre túto skupinu ľudí jedlo, ošatenie ale aj nocľah. Sú to predovšetkým rehoľné rády, a za spoluúčasti štátu mnohé nocľahárne - najnovšie v Lamači a Vrakuni. Beňová upozorňuje, že požiadavka solidarity so sociálne slabšími skupinami je zakotvená v bruselskom memorande a bude platiť pre SR po vstupe do Európskej únie ako trvalý záväzok pre celú spoločnosť.
