Bratislava 17. apríla (TASR) Už viac než desaťročie, aj pri tretích voľbách hlavy štátu, debatuje odborná i laická verejnosť o možnostiach obmedzenia sprostredkovať médiami informácie relevantné pre rozhodovanie väčšiny obyvateľstva. Volebné zákony preto obsahujú zákonné poistky v podobe moratória na priame ovplyvňovanie mienky spoločnosti pri uplatňovaní základného politického práva voľby v najširšom zmysle slova.
Sloboda prejavu patrí k tradičným ľudským právam a nie náhodou je zaradená na čelo politických práv deklaratívne ochraňovaných aj v Ústave SR. Právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom neznamená aj povinnosť vydavateľov alebo šéfredaktorov takéto názory šíriť masovokomunikačnými prostriedkami. Aj tu sú však výnimky, ak ide o dôležité oznámenia orgánov verejnej moci, alebo ak ide o predvolebnú kampaň alebo vykonávanie referenda. Preto právne normy určili napríklad aj rozsah vysielacieho času elektronickým masmédiám v kampani spojenej s voľbami a referendom. Mediálne moratórium nie je prijímané jednoznačne, pretože sa chápe aj ako zásah do práva rozhodnúť sa na základe informácií a poznatkov v akomkoľvek čase, a teda aj pred samotným aktom voľby.
Obmedziť slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie môže orgán verejnej moci iba pri splnení troch podmienok stanovených v ústave, ktoré musia byť splnené súčasne. Podľa judikatúry Európskej komisie pre ľudské práva a Európskeho súdu pre ľudské práva to musí byť zákonnou cestou pri splnení kritéria nevyhnutnosti a vzhľadom na legitímny cieľ. Ide o prípady ochrany práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie a morálku.
Cenzúrou nie je každý zásah do slobody prejavu, ale len taký, ktorý urobil orgán verejnej moci kvôli obmedzeniu politického pluralizmu. Takýto zásah orgánu verejnej moci je ústavne zakázaný. Mylná je však predstava, že v demokratickej spoločnosti sa neuplatňuje, alebo, že v našich podmienkach bola iba nástrojom totalitného režimu. Historickou pravdou je, že po 2. svetovej vojne právny poriadok ČSR neprevzal z predmníchovskej republiky ustanovenia o predbežnej cenzúre. Preto až do roku 1948 platilo na území Čiech a Moravy tlačové právo C.K. z roku 1852 a 1873 a na Slovensku uhorský tlačový zákon z roku 1914. Pôsobili súbežne so zákonmi o tlačových urážkach a na ochranu republiky.
Tiché pokyny vládnej moci pre médiá sa však do právnych noriem nedostali, rovnako aj podmienky na vydávanie periodickej tlače. Nastúpil proces dobrovoľnej disciplíny a vzniku ministerstva informácií, ktoré malo zariadiť elimináciu uverejnenia takých správ, ktoré by boli podľa štúdie Kataríny Zavackej z Ústavu štátu a práva SAV nemilé, prípadne politicky neželateľné. Začali sa schôdzky šéfredaktorov, ktorí mali svojou autoritou zaistiť úspešné prejednávanie vecí v médiách, ktoré veľmi citlivo reagujú na každý záchvev zmien politického alebo osobného či stranícko-politického zafarbenia. pm rč
